Ježiš povedal farizejom: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ‚Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!‘ No Abrahám povedal: ‚Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. (…)‘ ‚Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.‘ Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria ani keby niekto z mŕtvych vstal.‘“ (Lk 16,19-31)
Boháč a Lazár plasticky vykresľujú problém sociálnej nerovnosti, rovnako aktuálnej za Ježišových i za našich čias. Poukaz na posmrtnú odmenu či trest nie je unikaním z prítomnej reality. Ježiš podobenstvom zdôrazňuje, že o svojej večnosti rozhodujeme práve teraz – našimi praktickými postojmi. Pohľad na večnosť dáva správny smer a vnútornú motiváciu: pre biednych útechu, pre bohatých výčitku a výzvu deliť sa.
Na každého čaká okamih spravodlivej pravdy – že rovnako zomrieme, či sme bohatí alebo chudobní, a že na tomto svete necháme svoje bohatstvá i biedy. Ale čo potom? Výraznými kontrastmi chcel Ježiš ukázať, aký rozdielny je pohľad na život z jedného brehu večnosti a aký z druhého. Premostiť túto priepasť protikladov možno len vierou.
Ježiš tu neodsudzuje boháčovo bohatstvo, ale to, že ho zle používal. Chcel si ho užiť len pre seba – lakomým šetrením a zároveň hlúpym rozhadzovaním. V tom spočíva tragédia lakomstva, pri ktorom nie je podstatná otázka majetku, ale túžob.
Vlastnícky reflex upriamuje na seba a zatvára pred druhými. Bohatnúci človek zároveň vidí, že z rastúcich peňazí vlastne nič nemá. Prázdno, ktoré pocíti a ktoré mu kladie otázku zmyslu života, však väčšinou rýchlo umlčí rozmarmi, aby pikantne zasýtil opäť len svoje chúťky a stúpol sám pred sebou v očiach druhých. Bohatstvo najviac okráda samého boháča.
O prvom mužovi z podobenstva vieme len to, že mal veľký majetok. Jeho meno bolo „boháč“ – charakterizovalo ho to, čo mal, nie kým bol. Z ľudských vlastností mu zostala bezcitnosť. Žobrák nemal nič okrem toho, čo nosil v sebe. Bol osobou, lebo mal meno. Také, ako jeden z Ježišových najbližších priateľov.
Ježiš nechcel odsúdiť bohatstvo a kanonizovať chudobu. Nebol teológom socialistického oslobodenia. Podobenstvom o Lazárovi a boháčovi chcel povedať, že cez najrozmanitejšie ponuky, lákadlá i skúšky života môže človeka preniesť len dôvera v jeho slovo, počúvanie „Mojžiša a Prorokov“ i toho, ktorý je viac než Mojžiš a Eliáš. Na správne hodnotenie je potrebný nadhľad, a ten my nemáme. Sme existenčne odkázaní na Navigátora s nebeským nadhľadom.
Pre vyváženosť treba dodať, že k životu patrí aj oslava a hojnosť. Čo Boh dáva, dáva s prekypujúcou štedrosťou. Naším životným cieľom je predsa večná hostina, no nie neustále hodovanie, kým sme ešte na ceste. Sviatok musia striedať pracovné dni – a tých musí byť väčšina. Užívať si viac, než mi patrí, znamená okrádať iného o tú trochu, na ktorú má nárok. Práca a námaha, po hriechu sprevádzaná aj potom a krvou, patrí k zákonitosti života.
Extrém denne hodujúceho boháča spôsobuje protipól stále hladného Lazára. Človek náchylný pôžitkami sýtiť svoj večný smäd po šťastí si ťažko sám uchová správnu mieru. Na to nám Boh dal „Mojžiša a Prorokov“ i slová svojho Syna. Hovorí cez nich: „Nepokradneš!“, ale aj: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili.“
