V motivačnej kresťanskej literatúre sa často nachádzajú odvolávky na opakované výzvy vo Svätom písme: „Nebojte sa!“ alebo: „Nebuďte ustarostení!“ Napriek tomu strach a úzkosť patria k bežnej ľudskej skúsenosti a naša myseľ je neraz doslova zaplavená obavami.
Niekedy môžu mučivé pocity a myšlienky prerásť znesiteľnú mieru – úzkostné poruchy patria k pomerne častým psychickým ťažkostiam. K spoločným znakom patria iracionálny a nadmerný strach, obavy a pocity napätia, ťažkosti so zvládaním každodenných povinností a/alebo nepohoda, ktorá je s ich plnením spojená. U veriacich ľudí si úzkosť neraz oblieka aj náboženské šaty.
Zakladateľ redemptoristov svätý Alfonz Mária de’ Liguori (1696 – 1787), ktorého sviatok si západná cirkev pripomína 1. augusta, je uctievaný ako patrón moralistov a spovedníkov. Som presvedčená, že práve tento svätec bolesti úzkostných naozaj rozumie. Veľký učiteľ Cirkvi v priebehu života trpel škrupulozitou neurotických rozmerov (je pravdepodobné, že dnes by mohla byť klasifikovaná ako religiózne OCD), v dôsledku čoho prežíval bolestivé stavy úzkostí a pochybností.
Naliehavé obavy sa zameriavali predovšetkým na oblasť čistoty, ale aj na možné omyly a nesústredenosť pri modlitbe a vysluhovaní sviatostí. Trápili ho tiež minulé hriechy napriek tomu, že boli vyznané a odpustené. Životopisci hovoria, že mnohé dni a roky Alfonzovho života museli byť doslova agóniou.
So svojimi obavami sa zveroval duchovným vodcom a spovedníkom, pričom mnohé rady zaznamenal vo svojom denníku. O tom, že Alfonzove škrupule mali pravdepodobne patologický charakter, svedčí ich celoživotný výskyt, potreba jasného vonkajšieho vedenia, ale aj sezónne zhoršovanie ťažkostí v jesennom období.
Dospievajúci Alfonz podľa vyjadrení brata spával s rukami zviazanými vo vrecku z obavy, aby v noci nezhrešil nevhodným dotykom. Už len pohľad na ženu vyvolával trápenie citlivého svedomia, v ich prítomnosti sa cítil nepríjemne a odmietal ponuky na sobáš, ktoré boli zväčša výsledkom otcovho úsilia. Prežíval pri tom konflikt medzi vlastnou túžbou po čistote a poslušnosťou voči otcovi.
Pri návšteve divadla zásadne nenosil okuliare, aby nedovidel na herečky na pódiu. Pochyboval tiež o tom, či titul doktora práv získal čestne alebo či sú poctivo platené dane z rodinného majetku. Nové škrupule sa objavili po kňazskej vysviacke. Obával sa, či je jeho fakulta na kázanie platná, či verejné rozprávanie pred ľuďmi nie je prejavom márnivosti alebo či po svätej omši nezanechal partikuly (drobné čiastočky hostie) na bohoslužobných predmetoch.
Výrazné problémy mu najmä spočiatku spôsobovalo spovedanie, pochyboval o tom, či je kajúcnik disponovaný prijať rozhrešenie, aké otázky sa má spýtať a či sa nemá s niekým poradiť; obavy ho často prepadli uprostred slov rozhrešenia. Modlitbu breviára pre istotu opakoval, a keď dostal radu, aby ju nerecitoval sám, prežíval nutkavé obavy z toho, že zodpovedá aj za omyly brata, s ktorým sa modlí, v prípade, že ho neopraví.
Bol tiež mimoriadne náročný na seba – rozhodol sa, že vo svojom živote nepremárni jediný okamih. Neúnavne dlhé hodiny spovedal, pracoval na svojich dielach, modlil sa a konal skutky pokánia: jedol kolenačky, spával na zemi, počas dňa sa opakovane bičoval.
Je obdivuhodné, že napriek trápeniu a neutíchajúcim úzkostným myšlienkam, ktoré by v dnešnom ponímaní spĺňali znaky duševného ochorenia, bol Alfonz vyhľadávaným spovedníkom i kazateľom. Krátko po smrti bol vyhlásený za blahoslaveného a svätého, a následne bol dokonca menovaný za Učiteľa Cirkvi. Mnohé z jeho 111 diel, predovšetkým Morálna teológia a mariánske spisy, si získali celosvetové uznanie.
Základom úspešného, i keď celoživotného boja so škrupuľami bola obrovská odhodlanosť a poslušnosť duchovným vodcom a spovedníkom. Viaceré z odporúčaní, ktoré Alfonz v priebehu mnohých rokov zaznamenal vo svojom denníku, svedčia o ich veľkej múdrosti a obsahom i prístupom sa približujú moderným terapeutickým metódam.
Spomedzi viacerých vyniká otec Tomáš Pagano z kongregácie oratoriánov, ktorý Alfonza poznal odmalička, a biskup z Castellammare Tomáš Falcoia, ktorý ho sprevádzal počas 11 rokov. V denníku často používa argument „lebo tak hovorí môj spovedník“. Pagano ho dôrazne upozornil, že ak svoje škrupule nebude riešiť, môže uňho dôjsť k „strate zdravého rozumu“ („perdere il cervello“), fyzickému a psychickému zrúteniu.
Duchovní vodcovia odporúčali Alfonzovi, aby sa počas spoločných modlitieb vzdal povinnosti bratského napomenutia. K spovedi mal pristupovať raz do týždňa a za žiadnych okolností – ani napriek silnej úzkosti – nemal spomínať minulé hriechy, iba ak by mal úplnú istotu, že išlo o ťažký hriech, ktorý doposiaľ nebol vyznaný. Dostal tiež pokyn, aby sa nevzdal slúženia svätej omše napriek nedobrovoľným nečistým myšlienkam či pocitom. Pri purifikovaní mal väčšiu časť práce prenechať na anjelov.
Osobnej modlitbe v kostole mal venovať maximálne jeden a pol hodiny a za zlého počasia mal ísť len do najbližšieho kostola. Vo vysluhovaní sviatosti zmierenia mal pokračovať aj napriek tomu, že by pritom spravil hoci aj stotisíc chýb. Mal sa pritom riadiť postojom milosrdného otca k márnotratnému synovi namiesto rigoróznych princípov, aj keby mu to malo spôsobovať utrpenie.
V prípade, že by mal pochybnosti o tom, akým smerom sa ubrať, má sa rozhodnúť akýmkoľvek spôsobom bez dlhého uvažovania. Taktiež bol vedený k tomu, aby držal na uzde introspekciu (uvažovanie o svojich vnútorných pochodoch) a učil sa nemyslieť na nič, vyjsť zo seba a hovoriť s inými ľuďmi. Inštrukcie zaznamenané v denníku si mal čítať.
Posledným krokom v „terapii“ bola korekcia obrazu Boha, o ktorú sa vo veľkej miere zaslúžil práve biskup Falcoia. Božia láska sa postupne stala hlavnou témou Alfonzových kázní a taktiež námetom jedného z vrcholných diel Praktický návod dušiam, ako milovať Ježiša Krista, ktoré vydal vo veku 72 rokov.
Morálny teológ a neskorší patrón spovedníkov využil skúsenosti z vlastného vnútorného zápasu, ako aj múdre rady svojich duchovných vodcov v súcitnom prístupe k zvereným dušiam. Svoj prístup k problematike škrupulozity opisuje vo svojom vrcholnom diele Morálna teológia, predovšetkým v časti „Praxis Confessarii“, ktorá je určená spovedníkom. Konkrétnym odporúčaniam sa venuje tiež v brožúrke Opravdivá nevesta Ježiša Krista, ktorá je venovaná rehoľným sestrám. Alfonzov prepracovaný prístup k škrupuliam pozitívne hodnotia aj súčasní odborníci na duševné zdravie.
Čo môže ponúknuť príklad svätého Alfonza ľuďom trpiacim náboženskou úzkosťou? Oplatí sa začať s liečbou na prirodzenej rovine. Aj odporúčania svätcových spovedníkov boli neraz zamerané na bežné aspekty každodenného života.
Nestačí počuť, že Boh je milujúci Otec. Úzkostný človek to často racionálne vie, avšak nato, aby tejto skutočnosti uveril, najskôr musí pracovať so svojím strachom, ktorý môže pozitívny obraz Boha zatemniť. Ak trpí škrupulozitou, je vhodné nájsť skutočne múdreho spovedníka a následne ho bezvýhradne poslúchať. Napokon, aj s duševnými ťažkosťami možno prísť do neba a stať sa svätým – a možno práve vďaka nim. Kríž bolesti duše totiž zjednocuje s Kristovým krížom jedinečným spôsobom.
