Bolo príjemné ráno. Kňaz Ludwig z Nemecka si chcel ešte pred túrou kúpiť nejakú minerálnu vodu. V obchode sme stretli môjho spolužiaka Jána, s ktorým som bol prednedávnom na jazykovom pobyte práve na fare u Ludwiga. To sú také milé náhody. Ján mal sandále, kraťasy a igelitku s desiatimi rožtekmi a maslom. A že kam ideme a my že do Tatier k Veľkému Hincovmu plesu a on že to je super a samého ho asi zaskočilo, čo z neho vyšlo: „Pridám sa k vám, trochu sa porozprávame v aute a vrátim sa električkou.“
Potešili sme sa a bola to príjemná cesta. Až tak, že on, absolútny odporca lezenia po kopcoch, zvlášť keď sú tie kopce strmé, sa rozhodol, že na to Popradské pleso nás ešte vyprevadí a potom po ceste zíde na tú električku. Veď je to asfaltová cesta skoro ako v Poprade, len trochu strmšia, čo sa môže pokaziť? Leda sa mu to maslo trochu roztopí.
Pri odbočke na konci asfaltky skúmavo pozoroval turistický chodník. Akosi ho to chytilo a počas hľadania nemeckých slovíčok pri konverzovaní tá cesta rýchlo ubehla. Počasie bolo nádherné, sandále držali, reku, pozrie sa trochu vyššie, nikdy tak vysoko v Tatrách nebol. Ani neviem ako, zrazu bolo pred nami Hincovo pleso. Ján naň vyjavene pozeral, to ozaj nečakal. Ale ja som si všímal aj čosi iné. Okolo nás už boli turisti a turistky len v značkových veciach a topánkach, so skladacími turistickými paličkami (práve to k nám dorazilo). Nedalo sa prehliadnuť, ako vyjavene pozorujú chlapíka trochu pri tele v sandálkach naboso a s tenkou igelitkou, v ktorej presvitalo desať rožkov a pol masla.
Maslo so stúpajúcou nadmorskou výškou uvítalo pokles teploty a dalo sa ako tak dokopy. Ján zabratý do rozhovorov, spomienok a pre neho v úplne cudzom biotope nemal prečo venovať pozornosť začudovaným až šokovaným turistom. Ja som sa vnútorne bavil. Ludwig tiež. Nebudem to naťahovať, ukecali sme ho až na Kôprovský štít. Cestou dole to už nebola až taká zábava, ale keď ste po dvadsiatke, nič nie je problém. Kdesi aj mám fotku môjho priateľa s tou igelitkou a maslom pri Hincovom plese.
Človek je tak starý, ako sa cíti. Občas stretnete tridsaťročných starcov a občas sedemdesiatročných mladíkov, ktorí pred vami spriadajú ešte svoje plány na desaťročia dopredu, absolútne ignorujúc našu pominuteľnosť. Ale úprimne. Nemajú totiž čas báť sa plynutia času. Spája ich radostný pohľad na svet a nadšenie. Sú ľudia, čo vyhoria mladí, a sú takí, čo si so sebou do večnosti berú zvyšné hektolitre životnej energie. Lebo aj napriek celoživotnej jazde na plný plyn im ostalo hojne v nádrži…
Má to niečo spoločné s vierou v Boha? Myslím si, že absolútne. V Citadele od Exupéryho vladár vedie sporadicky dialóg aj s prorokom tvrdého pohľadu, ktorý by chcel – v češtine je tam použité slovo vymýtit – vykynožiť všetkých hriešnikov, najlepšie celý národ, lebo skoro všetci sú hriešnici. Láskavo tvrdý vladár však vždy oponuje láskou k svojmu ľudu a toleranciou k ich hriechom v nádeji, že sa môžu polepšiť.
Prorok má v tom však jasno. Meč a oheň na nich! Bojím sa, že aj v našej Cirkvi koketujú mnohí s touto ilúziou nebeského Otca. Stále sa to v dejinách Cirkvi vracia. Nepoučili sme sa z príbehu svätej Jany z Arku. Najprv sa zhŕkli okolo nej proroci tvrdých pohľadov a z mocenských dôvodov celkom pokrivili cirkevné právo. V mene záchrany akýchsi hodnôt pošliapali zákon lásky. Keby len, chudáci, tušili, že o storočia neskôr budú raz všetky Francúzky aspoň raz za čas nosiť nohavice a budú v nich pôsobiť veľmi elegantne, a dokonca až nežne žensky. A to ich dokonca ani nebudú musieť nosiť preto, aby sa ubránili pred obťažovaním a znásilnením, prečo ich v podstate nosila Panna Orleánska.
Až po jej odsúdení a upálení sme o dvadsaťpäť rokov neskôr pochopili, že ľudská tvrdosť narazila na Božiu milosť v jej živote. Cirkev ju rehabilitovala. A o päťsto rokov neskôr sme jej svätorečením pokorne priznali, ako sme sa mýlili… Ježiš s láskou pozrel na mladíka, čo bol lakomý, neodsúdil tú, ktorú chceli kameňovať za hriech majitelia vlastných pokazených sŕdc. A oni v Jane neuzreli posla nesúceho nádej na ukončenie storočnej vojny.
Tak si hovorím, že aj v našej Cirkvi musí byť rovnováha. Tradícia, pevnosť v hodnotách. Solídnosť. Úprimná túžba rozlišovať dobro od zla dáva pocit bezpečia a stálosti. Je Cirkvi vlastný a všetci ho od Cirkvi očakávame. Je to bezpochyby Boží dar. Má mnoho podôb. No v Cirkvi je doma aj mladícka odhodlanosť, dravosť a vynachádzavosť spojená s láskou k druhému, skutočným milovaním a záujmom o človeka po našom boku. To rozobratie strechy nad Ježišovou hlavou, aby sme mu k nohám spustili priateľa odkázaného na jeho láskavosť. Paralyzovaného všeličím… Alebo aj kvôli priateľstvu vyšliapať v sandáloch vysoko do hôr.
