Skutky apoštolov nám o udalosti Ježišovho nanebovstúpenia rozprávajú: keď bol Kristus pred očami učeníkov vzatý do neba, zostali stáť a hľadeli k nebu. Vtedy k nim pristúpili anjeli a povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba?“ (1,11)
Znie to ako láskavé prerušenie ich ustrnutia. Pretože kresťanská viera neznamená neprítomne civenie kamsi hore. Kresťanská viera znamená žiť so srdcom v nebi a zároveň oboma nohami pevne na zemi.
Štyridsať dní medzi Veľkou nocou a nanebovstúpením — ako to číslo štyridsať v Biblii neustále naznačuje — je časom dozrievania: štyridsať rokov putuje Izrael púšťou; štyridsať dní sa Kristus postí na púšti; štyridsať dní sprevádza Zmŕtvychvstalý svojich učeníkov.
Možno je to aj obraz nášho vlastného života. Náš život je cesta. Škola srdca. Čas dozrievania.
Anjeli akoby učeníkom hovorili: Nezostávajte stáť. Nestrácajte sa v strachu a rezignácii. Kráčajte ďalej. Žite. Milujte. Dúfajte. Prinášajte Krista do sveta. Lebo kto verí v nebo, nesmie sa vzdať zeme. Kto miluje Krista, nesmie zabudnúť na človeka. Kto dúfa vo večnosť, musí práve teraz potešovať, pomáhať, odpúšťať a uzdravovať.
Možno dnešná doba potrebuje práve takých kresťanov: nie ľudí, ktorí sú neustále pobúrení alebo znechutení, ale ľudí, cez ktorých sa stáva viditeľnou Božia nádej. Ľudí, pri ktorých iní cítia: život je väčší než strach. Väčší než výkon. Väčší než pominuteľnosť.
Kristove stopy vo svete – vestigia salutis
Keď dnes prídeme na Olivovú horu v Jeruzaleme a navštívime malú Kaplnku nanebovstúpenia Pána, ukážu nám tam dva odtlačky nôh v kamennej podlahe.
Niektorí sa nad tým pousmejú. A predsa sa v tom ukrýva hlboká duchovná myšlienka: Kristus neprešiel týmto svetom bez stopy. Zanechal svoje vestigia salutis — stopy spásy. Stopy svojej lásky. Stopy svojho milosrdenstva. Stopy svojej láskavosti voči človeku.
V Márii Magdaléne, ktorá znovu našla nádej. V žene pristihnutej pri cudzoložstve, ktorú neodsúdil. V Petrovi, ktorého nezavrhol ani po jeho zlyhaní. V Zachejovi, ktorému sa začal nový život. V lotrovi na kríži, ktorému sa ešte v hodine smrti otvoril raj.
A počas stáročí Kristus zanechával takéto stopy ďalej: vo svätých, v nenápadných veriacich, v matkách a otcoch, v ľuďoch, ktorí niesli bremená, odpúšťali, dúfali a milovali.
Možno aj my poznáme také chvíle: slovo, ktoré nás postavilo na nohy; človeka, cez ktorého sa nás dotkol Boh; útechu uprostred temného času; nový začiatok po vine a sklamaní.
To sú jeho stopy spásy až dodnes — stopy neba uprostred zeme. Lebo v Kristovi sa dotklo nebo zeme, večnosť času, božstvo ľudstva. A preto naše zranené človečenstvo nie je stratené. Je prijaté. Držané. Vedené domov.
Naša dôstojnosť
Cirkevní otcovia vyslovili odvážnu vetu: „Boh sa stal človekom, aby človek mohol mať účasť na Božom živote.“
To znamená: náš život nie je bezvýznamný; naše človečenstvo je chcené, je povolané k sláve.
Ján Zlatoústy hovorí: „Naša prirodzenosť, odetá nesmrteľnou slávou, žiari na kráľovskom tróne.“ Je uložená v Bohu.
Nanebovstúpenie Krista preto znamená: človek nie je stvorený pre beznádej. Nie pre definitívnu noc. Ale pre spoločenstvo s Bohom.
Možno práve po tomto dnešný človek najviac túži: aby život mal zmysel, aby sme boli viac než náhoda, aby láska bola silnejšia než smrť a pominuteľnosť.
Kristovo nanebovstúpenie odpovedá na túto túžbu veľkým Božím „áno“ človeku. A práve preto je tento sviatok taký oslobodzujúci.
Pretože kto žije z neba, nemusí sa už kŕčovito všetkého držať. Potom úspech, majetok a uznanie strácajú svoju poslednú moc. A srdce sa môže stať slobodnejším.
Augustín hovorí: „Vystúpil, ale neodišiel od nás.“
Aká útecha: Kristus sa nám nevzdialil — práve naopak, stal sa nám bližším.
Ja som s vami po všetky dni
Preto Kristus na konci Matúšovho evanjelia vyslovuje slová, ktoré patria k najväčším slovám útechy v celej Biblii: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“
To je jeho testament.
Nehovorí: „Teraz ste sami.“ „Musíte si poradiť bezo mňa.“ Ale hovorí: Som predsa s vami. V živote aj v smrti. V radosti aj v pochybnostiach. V chorobe aj v nádeji. Vo svetle aj v temných hodinách.
Benedikt XVI. raz povedal: „Nanebovstúpenie nie je odchod do vzdialenej časti kozmu, ale trvalá Kristova blízkosť.“
A práve to dnes slávime: Kristus nezmizol. Žije. Sprevádza nás. Často skryto — ale reálne.
Lev Veľký hovorí, že Kristus už nechce byť poznávaný iba telesnými očami, ale vo viere. Kedysi stál vedľa ľudí. Dnes chce prebývať v srdci veriaceho.
Áno: Kristus vo mne. Kristus v mojej nádeji. Kristus v mojej slabosti. Kristus v mojom každodennom živote.
Preto ho nesmieme hľadať iba „hore“. Môžeme ho hľadať uprostred svojho života: v modlitbe, v Eucharistii, v trpiacom človeku, v Božom slove aj v tichých chvíľach nášho srdca.
Lebo Boh je nám často bližšie, než sme sami sebe.
Naša vlasť: nebo
Sviatok Nanebovstúpenia Pána nám pripomína dôležitú skutočnosť: „Naša vlasť je v nebi.“
To nie je útek zo sveta. Je to nádej. Lebo kto vie, kam smeruje, dokáže prejsť aj ťažkými úsekmi cesty. Kristus nám otvoril cestu — s naším človečenstvom, s našimi ranami, s našou túžbou.
Preto nám Kristovo nanebovstúpenie hovorí: nesmeruješ do prázdna. Nesmeruješ do ničoty. Si Bohom chcená. Máš domovské právo u Boha.
A keď je život ťažký, keď nás tlačí strach alebo samota, keď sme unavení alebo už nevidíme východisko, zostáva jeho prisľúbenie:
„Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“
