Skutky apoštolov nám o udalosti Ježišovho nanebovstúpenia rozprávajú: keď bol Kristus pred očami učeníkov vzatý do neba, zostali stáť a hľadeli k nebu. Vtedy k nim pristúpili anjeli a povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba?“ (1,11)
Znie to ako láskavé prerušenie ich ustrnutia. Pretože kresťanská viera neznamená neprítomne civenie kamsi hore. Kresťanská viera znamená žiť so srdcom v nebi a zároveň oboma nohami pevne na zemi.
Štyridsať dní medzi Veľkou nocou a Nanebovstúpením — ako to číslo štyridsať v Biblii neustále naznačuje — je časom dozrievania: štyridsať rokov putuje Izrael púšťou. Štyridsať dní sa Kristus postí na púšti. Štyridsať dní sprevádza Zmŕtvychvstalý svojich učeníkov.
Možno je to aj obraz nášho vlastného života. Náš život je cesta. Škola srdca. Čas dozrievania.
Anjeli akoby učeníkom hovorili: Nezostávajte stáť. Nestrácajte sa v strachu a rezignácii. Kráčajte ďalej. Žite. Milujte. Dúfajte. Prinášajte Krista do sveta. Lebo kto verí v nebo, nesmie sa vzdať zeme. Kto miluje Krista, nesmie zabudnúť na človeka. Kto dúfa vo večnosť, musí práve teraz potešovať, pomáhať, odpúšťať a uzdravovať.
Možno dnešná doba potrebuje práve takých kresťanov: nie ľudí, ktorí sú neustále pobúrení alebo znechutení, ale ľudí, cez ktorých sa stáva viditeľnou Božia nádej. Ľudí, pri ktorých iní cítia: život je väčší než strach. Väčší než výkon. Väčší než pominuteľnosť.
Kristove stopy vo svete – vestigia salutis
Keď dnes prídeme na Olivovú horu v Jeruzaleme a navštívime malú Kaplnku Nanebovstúpenia, ukážu nám tam dva odtlačky nôh v kamennej podlahe.
Niektorí sa nad tým pousmejú. A predsa sa v tom ukrýva hlboká duchovná myšlienka: Kristus neprešiel týmto svetom bez stopy. Zanechal svoje vestigia salutis — stopy spásy. Stopy svojej lásky. Stopy svojho milosrdenstva. Stopy svojej láskavosti voči človeku.
V Márii Magdaléne, ktorá znovu našla nádej. V žene pristihnutej pri cudzoložstve, ktorú neodsúdil. V Petrovi, ktorého nezavrhol ani po jeho zlyhaní. V Zachejovi, ktorému sa začal nový život. V lotrovi na kríži, ktorému sa ešte v hodine smrti otvoril raj.
A počas stáročí Kristus zanechával takéto stopy ďalej: vo svätých, v nenápadných veriacich, v matkách a otcoch, v ľuďoch, ktorí niesli bremená, odpúšťali, dúfali a milovali.
Možno aj my poznáme také chvíle: slovo, ktoré nás postavilo na nohy; človeka, cez ktorého sa nás dotkol Boh; útechu uprostred temného času; nový začiatok po vine a sklamaní.
To sú jeho stopy spásy až dodnes — stopy neba uprostred zeme. Lebo v Kristovi sa dotklo nebo zeme, večnosť času, božstvo ľudstva. A preto naše zranené človečenstvo nie je stratené. Je prijaté. Držané. Vedené domov.
Naša dôstojnosť
Cirkevní otcovia vyslovili odvážnu vetu: „Boh sa stal človekom, aby človek mohol mať účasť na Božom živote.“
To znamená: náš život nie je bezvýznamný. Naše človečenstvo je chcené. Je povolané k sláve.
Ján Zlatoústy hovorí: „Naša prirodzenosť, odetá nesmrteľnou slávou, žiari na kráľovskom tróne.“ Je uložená v Bohu.
Nanebovstúpenie Krista preto znamená: človek nie je stvorený pre beznádej. Nie pre definitívnu noc. Ale pre spoločenstvo s Bohom.
Možno práve po tomto dnešný človek najviac túži: aby život mal zmysel, aby sme boli viac než náhoda, aby láska bola silnejšia než smrť a pominuteľnosť.
Kristovo Nanebovstúpenie odpovedá na túto túžbu veľkým Božím „áno“ človeku. A práve preto je tento sviatok taký oslobodzujúci.
Pretože kto žije z neba, nemusí sa už kŕčovito všetkého držať. Potom úspech, majetok a uznanie strácajú svoju poslednú moc. A srdce sa môže stať slobodnejším.
Augustín hovorí: „Vystúpil, ale neodišiel od nás.“
Aká útecha: Kristus sa nám nevzdialil — práve naopak, stal sa nám bližším.
Ja som s vami po všetky dni
Preto Kristus na konci Matúšovho evanjelia vyslovuje slová, ktoré patria k najväčším slovám útechy v celej Biblii: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“
To je jeho testament.
Nehovorí: „Teraz ste sami.“ „Musíte si poradiť bezo mňa.“ Ale hovorí: Som predsa s vami. V živote aj v smrti. V radosti aj v pochybnostiach. V chorobe aj v nádeji. Vo svetle aj v temných hodinách.
Benedikt XVI. raz povedal: „Nanebovstúpenie nie je odchod do vzdialenej časti kozmu, ale trvalá Kristova blízkosť.“
A práve to dnes slávime: Kristus nezmizol. Žije. Sprevádza nás. Často skryto — ale reálne.
Lev Veľký hovorí, že Kristus už nechce byť poznávaný iba telesnými očami, ale vo viere. Kedysi stál vedľa ľudí. Dnes chce prebývať v srdci veriaceho.
Áno: Kristus vo mne. Kristus v mojej nádeji. Kristus v mojej slabosti. Kristus v mojom každodennom živote.
Preto ho nesmieme hľadať iba „hore“. Môžeme ho hľadať uprostred svojho života: v modlitbe, v Eucharistii, v trpiacom človeku, v Božom slove aj v tichých chvíľach nášho srdca.
Lebo Boh je nám často bližšie, než sme sami sebe.
Naša vlasť: nebo
Sviatok Nanebovstúpenia nám pripomína dôležitú skutočnosť: „Naša vlasť je v nebi.“
To nie je útek zo sveta. Je to nádej. Lebo kto vie, kam smeruje, dokáže prejsť aj ťažkými úsekmi cesty. Kristus nám otvoril cestu — s naším človečenstvom, s našimi ranami, s našou túžbou.
Preto nám Kristovo Nanebovstúpenie hovorí: nesmeruješ do prázdna. Nesmeruješ do ničoty. Si Bohom chcená. Máš domovské právo u Boha.
A keď je život ťažký, keď nás tlačí strach alebo samota, keď sme unavení alebo už nevidíme východisko, zostáva jeho prisľúbenie:
„Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“
