Z vlastnej skúsenosti viem, že dnes je svet skeptický k súčasnému umeniu. V mnohom je táto skepsa oprávnená a v mnohom cenzor čas vykoná svoju prácu svedomito a nemilosrdne a väčšinu zbytočných diel pochová spolu s odtrhnutými stranami kalendárov. Ako tvorca viem, že každé dielo v sebe skrýva množstvo interpretácií priamo úmerne s počtom obyvateľov tejto planéty. Každé oči vidia v konkrétnom diele úplne nové vrstvy. Každé oči tvoria nové dielo.
A tak sa často stáva, že pri pohľade na banálny obraz či sochu vnímavé oči objavia rozmery, ktoré sa neukrývajú v soche samotnej, ale kdesi v hĺbke pozorovateľovej duše. Samotné dielo nám dáva hrací priestor, tvorí ihrisko, na ktorom my môžeme hrať túto hru. Tentokrát nie na schovávačku, ale, naopak, na hľadanie a všímanie si. Každé kultivované a poctivé dielo aj súčasného umeleckého sveta tak môže byť príležitosťou nahliadnuť hlbšie do sveta, ktorý sa ukrýva za farbami a tvarmi. My túto príležitosť využijeme.
Vo viedenskej galérii moderného umenia Albertina je aktuálne výstava legendárneho amerického fotografa Gregoryho Crewdsona. Crewdson svojimi veľkoformátovými dielami zabral galérii veľkú časť prvého poschodia. Nebolo nezvyčajné, ak bola jedna veľká stena zdobená iba jednou fotografiou, síce dva metre dlhou, no i tak je výnimočné dostať ako divák takúto možnosť kontemplácie. Naokolo nič nebojuje o pozornosť, hlboké galerijné ticho prerušuje iba pomalý vrzgot parkiet, ktoré spievajú svoje „žalmy“ pod ťarchou návštevníkov. Človek sa dostáva do priestoru bezčasia – večnosti. Súčasná galéria sa tak stáva akýmsi sakrálnym priestorom. Sekulárnym chrámom.
Podstatný rozdiel medzi galériou a kostolom je, že pri Crewdsonovi človek nehľadí na Boha, ale spoznáva človeka. Najprv niekoho cudzieho, neskôr zistí, že pri pohľade na jeho fotografie hľadí do svojho vlastného albumu, nachádza to, čo sám prežil. V niektorých prípadoch hľadí dokonca do zrkadla. Bolo by teda ochudobnením fotografiám nedať šancu a nevenovať im svoj pohľad a svoju pozornosť.
Hlavným Crewdsonovým motívom je Amerika. Ale nie je to tá vysnívaná Amerika, ktorú poznáme z hollywoodskych filmov, a nie je to ani americký sen, ktorý rozhýbal mnoho ľudí, aby opustili svoje domovy a vydali sa do „zasľúbenej zeme“. Na fotografiách vidíme prostredie predmestí či periférií. Prázdne ulice po daždi či ešte prázdnejšie obývačky typických amerických domov. Na každej fotografii stojí človek v strnulej polohe. Hľadí do zeme, prípadne mimo rám fotografie. Ak je na fotografii ľudí viac, nikdy sa nik nikoho nedotýka. Často ani pohľadom. Každý je sám a stratený. Fotografie zachytávajú bežný život týchto predmestí. Obed matky so synom sediacimi za starostlivo prestretým stolom, večerné spočinutie pred televíziou staršieho manželského páru, ženu v kuchyni hľadiacu na krajinu. Opakujúcim sa motívom je aj odstavené auto uprostred vozovky. Dvere má doširoka otvorené, svetlá svietia a pár metrov od auta stojí jeho majiteľ. Stojí uprostred cesty a hľadí kamsi do zeme.
Každá fotografia pôsobí znepokojivo. Ja sám som mal po celej výstave pocit hlbokého smútku, melanchólie, ktorá nemá východisko, a to je dôvod, prečo je prirodzené, že mnoho ľudí takéto umenie odmietne, ale zároveň je to aj jeho najväčšia prednosť.
Pred pár dňami som sa rozprával s priateľom. Pili sme kávu v jeho zabývanej kancelárii a rozprávali sa o kríze stredného veku. Rozprával som mu, ako mi jedna staršia žena povedala, že celý život čakala, že ten vrchol, ku ktorému smerovala, ešte len príde. Že je isté, že sa musí ešte niečo stať, že musí prísť v jej živote nejaká katarzia, ako ju poznáme z dokonalých literárnych príbehov, všetko sa otočí a Popoluška sa premení na princeznú. Ale jej život sa blíži ku koncu a nič sa nestalo. Žije v obyčajnom panelovom byte, manželstvo sa jej rozpadlo, z dôchodku má problém vyžiť a životná energia vyprcháva. Zdá sa, že toto je realita väčšiny ľudí.
Človek odchovaný na literárnych príbehoch, na zvratoch, kde sa z obyčajnej persóny stane úspešný podnikateľ, že svadobný spevák nebude sprevádzať nerytmické pohyby pripitých svadobčanov, ale zahrá aj na svojom sólovom koncerte, že novinár nebude písať iba články do online denníka, ale napíše vysnený román, ktorý bude zopár týždňov na vrchole literárnych rebríčkov, sám považuje za spravodlivé, dokonca až za nutné, že sa mu niečo takéto určite splní. Ale časom, ako sa minutáž jeho života blíži ku koncu, nijaký zlom neprichádza a on zisťuje, že v tomto príbehu asi nie je hlavnou postavou, ale len komparzistom. A toto je moment, ktorý odrážajú fotografie aktuálnej výstavy v Albertine.
Pri uvedomení si tohto momentu je správne v živote nepokračovať ďalej. Je správne zastaviť sa, aj keď sme v strede nedeľného obeda alebo uprostred diaľnice, a položiť si otázku, prečo mám dnes opäť jesť slepačí vývar, dokonalo dodržiavajúc etiketu. Je správne položiť si otázku, za čím sa ženiem vo svojom luxusnom Cadillacu.
Crewdson nám dáva možnosť zastaviť sa a odpoveď hľadať. Neukazuje nám šťastný americký sen, ale mužov, ktorí stratili svoj cieľ, ženy, ktoré stratili svoju dušu. A toto Gregory spravil majstrovsky. Podarilo sa mu niečo veľmi dôležité – zachytiť človeka bez Boha. Človeka, ktorého paralyzovala strata zmyslu. Nedáva odpoveď a neukazuje nám ideál, ktorý hľadáme, ale to my kresťania od umenia nutne nepotrebujeme. Galéria nám chrám nenahrádza, ba naopak, napriek tomu, že aj my sme možno dnes jednou z postáv fotografií Gregoryho Crewdsona, ostať paralyzovaní nemusíme. Poznáme cestu. Cestu do kostola.
