Pískali sme vám, a netancovali ste. Nariekali sme, a neplakali ste. (Lk 7,32)
Tieto Ježišove slová môžu na prvé počutie pôsobiť nejasne, ba možno aj vzdialene. Čo tým Pán vlastne myslel? A čo nám chce povedať dnes?
Ježiš prirovnáva ľudí svojho pokolenia k deťom, ktoré sa hrajú na námestí a volajú jedno na druhé – no nikto s nimi nehrá ich hru. Vysielajú signál, no nedostávajú odozvu. Hovoria, ale nikto nereaguje. Je to obraz tvrdosti srdca, ktoré si zvyklo filtrovať realitu len podľa seba.
A tak, ako hovorí Pán, „prišiel Ján Krstiteľ, nejedol chlieb a nepil víno – a povedali, že je posadnutý. Prišiel Syn človeka, je a pije – a povedali, že je pažravec a pijan.“
Inými slovami: Nech Boh urobí čokoľvek, človek si vždy nájde dôvod, prečo ho odmietnuť.
Možno aj my poznáme podobné situácie. Robíme, čo vieme. Snažíme sa, aby bolo dobre – a aj tak to akosi nefunguje. Dáme zo seba všetko, a výsledok je „planý“. Vzťah sa nezlepší, práca sa nedarí, modlitba sa zdá suchá. A my si hovoríme: „Veď som spravil všetko dobre, prečo to nejde?“
Ježiš nás dnes pozýva, aby sme sa zastavili a pozreli, podľa koho vlastne tancujeme. Podľa seba, alebo podľa neho?
Možno niekedy robíme všetko „správne“, ale po svojom. Svoj plán, svoj rytmus, svoj tanec. A pritom Boh píska inak. Nie preto, že by to chcel komplikovať, ale preto, že jeho melódia je dokonalá, aj keď ju nie vždy hneď rozoznáme.
Byť kresťanom znamená prijať, že Boh má lepší plán môjho života, než mám ja sám. Nie taký, kde všetko ide hladko, ale taký, ktorý má zmysel. A tak namiesto slov: „Pískal som vám, a netancovali ste,“ nech by o nás raz mohol Boh povedať: „Zahral som vašim srdciam – a vy ste tancovali podľa mojej piesne.“
