Siedmy septembrový deň patrí v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku Trom košickým mučeníkom: Markovi Križinovi, Melicharovi Grodzieckému a Štefanovi Pongráczovi.
Títo traja kňazi sa zapísali do dejín svojou pevnou vierou, neochvejnou odvahou a nekompromisnou obetavosťou počas búrlivých udalostí 17. storočia v strednej Európe, keď trpela tureckou okupáciou i konfesionálnymi vojnami.
Náboženské a politické konflikty v Uhorsku sa dotýkali aj Košíc, jedného z najvýznamnejších miest na východe vtedajšieho kráľovstva. V strategickom obchodnom, spoločenskom, politickom i vojenskom centre sa v tom čase stále viac šíril kalvinizmus, čo viedlo k intenzívnym náboženským rozporom medzi katolíkmi a protestantmi.
Koncom 2. dekády 17. storočia boli v takejto situácii vyslaní do Košíc traja kňazi, ktorých tam čakal veniec mučeníctva.
Marek Križin sa narodil v roku 1589 v chorvátskom meste Križevac v zbožnej šľachtickej rodine. Vzdelanie získal vo viedenskom jezuitskom kolégiu a neskôr na významných univerzitách v Štajerskom Hradci a Ríme, kde bol formovaný nielen ako vzdelaný kňaz, ale aj ako učenec.
Necelé dva roky po rímskej vysviacke v roku 1615 ho ostrihomský arcibiskup Peter Pázmány povolal do Trnavy, kde sa stal učiteľom i riaditeľom kapitulských škôl, kanonikom ostrihomskej kapituly a radcom arcibiskupa. O dva roky mu bola zverená správa majetku opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach. Okrem toho sa venoval aj duchovným potrebám miestnych veriacich, najmä posilňovaniu ich viery, keď čelili prenasledovaniu zo strany kalvínov.
Melichar Grodziecki sa narodil v roku 1584 v poľskom Tešíne do šľachtickej rodiny, čo mu otvorilo prístup k vynikajúcemu vzdelaniu. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil v roku 1603 vo Viedni a noviciát absolvoval v Brne. Po zložení prvých sľubov študoval v Prahe, kde sa stal kňazom v roku 1614. Jeho poslaním bolo slúžiť chudobným a opusteným. V roku 1618 ho predstavení určili za duchovného aj pre cisárskych vojakov v Košiciach, kde v tom čase dominovali kalvíni.
Štefan Pongrácz pochádzal zo Sedmohradska, kde sa narodil v šľachtickej rodine českého pôvodu v roku 1582. Rodák z meste Alvinc neďaleko mesta Alba Iulia v dnešnom Rumunsku už od mladosti prejavoval veľký záujem o duchovné veci, preto sa rozhodol vstúpiť do jezuitského rádu. Jeho rodičia ho dlho od tejto cesty odrádzali, no nakoniec ustúpili.
V roku 1602 začal noviciát v Brne a po dvoch rokoch zložil prvé sľuby. Za kňaza bol vysvätený v roku 1615 po tom, ako ukončil svoje teologické štúdiá v Štajerskom Hradci. Následne pôsobil na rôznych miestach ako učiteľ a duchovný vrátane jezuitského gymnázia v Humennom, kde bol riaditeľom. V roku 1618 ho povolali do Košíc, aby tam duchovne slúžil miestnym veriacim i cisárskym vojakom.
Začiatkom septembra 1619 dorazil ku Košiciam Juraj Rákóczi I., veliteľ vojsk kniežaťa Gabriela Bethlena. Bethlen, významné sedmohradské knieža, podporoval kalvinizmus a usiloval sa o potlačenie katolíckej viery v regióne. Rákócziho vojaci obsadili mesto 4. septembra 1619, keď jeho vedenie na čele s cisárskym kapitánom Andrejom Dóczim pochopilo prípadný odpor ako nezmyselný, pričom vyrokovalo dohodu, že životy obyvateľov budú ušetrené. Stal sa však pravý opak: kapitán bol okamžite zajatý a odvezený do Sárospataku, kým v meste sa začal hon na katolíkov.
V Kráľovskom dome, kde sa zdržiavali, sa pri tom našli traja katolícki kňazi Marek Križin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz, ktorých Rákócziho vojaci zajali a pod vyhrážkami nútili zriecť sa katolíckej viery a prejsť na kalvinizmus. Keď to všetci odmietli, do miestnosti, kde ich zatvorili, sa v noci zo 6. na 7. septembra 1619 vrútila skupina ozbrojencov s kyjakmi, horiacimi fakľami, povrazmi a inými nástrojmi mučenia.
Z kňazov postŕhali šaty a rozličným týraním sa usilovali prinútiť ich zriecť sa katolíckej viery. Keď sa im to nepodarilo, zmučené telá Križina i Pongrácza hodili do stoky za budovou. Ako posledného umučili pátra Grodzieckého, ktorý predtým musel sledovať masakrovanie svojich druhov. Nakoniec mu rovnako ako Križinovi odťali hlavu a hodili ho do stoky k jeho dvom spoločníkom. Ako sa neskôr ukázalo, páter Pongrácz vtedy ešte žil.
Kruté umučenie vyvolalo v Košiciach veľké pobúrenie. Preto sa mestskí páni usilovali dištancovať od tohto činu a v noci dali kňazov pochovať na neznámom mieste. Až v marci 1620 sa podarilo manželke uhorského palatína Žigmunda Forgácha Kataríne Pálffy získať telesné pozostatky martýrov, keď si ich vyžiadala od Gabriela Bethlena na výmenu za súhlas, že si s ním zatancuje.
Po ich prechodnom uložení v Nižnej Šebastovej a Hertníku boli v roku 1635 prevezené do klariského kostola v Trnave, odkiaľ ich časť neskôr preniesli do uršulínskeho Kostola svätej Anny i jezuitského Kostola Najsvätejšej Trojice. Menšie časti boli po blahorečení mučeníkov rozdelené do Ríma a Ostrihomu a na miesta ich pôvodu či pôsobenia.
Na mieste, kde mladých kňazov umučili, nachádza sa dnes sakristia Kostola Najsvätejšej Trojice (tzv. univerzitného), ktorý na zbúranisku po Kráľovskom dome dala jezuitom postaviť manželka Juraja Rákócziho II. Žofia Báthory (1629 – 1680); od roku 1811 ho spravujú premonštráti.
Páter Melichar Grodziecki a jeho spoločníci v mučeníckej smrti boli vyhlásení za blahoslavených pápežom Piom X. 15. januára 1905 v Ríme. Košické biskupstvo zastupoval na tejto slávnosti svätiaci biskup Dr. Augustín Fischer-Colbrie.
Veľké trojdňové oslavy na počesť svojho rodáka Melichara Grodzieckého usporiadali v poľskom Tešíne. Tamojší farár Mons. Sikora dal vo farskom Kostole svätej Márie Magdalény vybudovať kaplnku zasvätenú blahoslavenému Melicharovi. Na jej slávnostnej posviacke 15. októbra 1905 sa zúčastnili viacerí cirkevní hodnostári, vyše sto kňazov a množstvo veriacich z Poľska, Moravy, Čiech, Slovenska a Maďarska.
Blahoslaveného Melichara Grodzieckého a jeho spoločníkov, Troch košických mučeníkov, vyhlásil za svätých pápež Ján Pavol II. v nedeľu 2. júla 1995 v Košiciach pri svojej druhej návšteve Slovenska. Slovenská i Maďarská provincia Spoločnosti Ježišovej ich uctieva ako svojich patrónov.
Na Slovensku je svätým Trom košickým mučeníkom zasvätených sedem kostolov; všetky stoja v Košickej arcidiecéze, jeden z nich dokonca na Námestí Košických mučeníkov v Košiciach. Ich označenie nesie aj Univerzitné pastoračné centrum svätých Košických mučeníkov v Košiciach, ako aj Spojená škola svätých Košických mučeníkov v Košiciach.
