Najväčšie víťazstvá svojho života som vybojoval pri umývaní riadu. Protivník tam zvyčajne nebol, čo mi prácu výrazne uľahčilo. Dodatočne som našiel lepšie argumenty, presnejšie slová a odpoveď na námietku, ktorá, žiaľ, v skutočnosti nikdy nezaznela. Keby niekto spočítal, koľkých ľudí som v duchu porazil, musel by mi udeliť vyznamenanie. Škoda len, že všetky tie bitky sa odohrali na mojom území. A pri každej horelo práve moje mesto.
V predchádzajúcej časti sme sa postavili tretiemu a štvrtému vrahovi z Evagriovho zoznamu. Teraz na bojisko prichádzajú piaty a šiesty, hnev a akédia. Jeden nás chce do boja vtiahnuť, druhý nás z neho chce vylákať. Prvý ponúka meč, druhý cestovný ruksak. Obaja však vedia veľmi dobre spolupracovať.
Aj tu platí, čo sme si povedali na začiatku cyklu: myšlienka, ktorá zaklope, ešte nie je vrahom za hradbami. Otcov zaujíma, kedy jej otvoríme bránu.
Piaty vrah útočí hnevom
Evagrios opisuje zvláštnu scénu. Človek stojí a modlí sa. Ústa oslovujú Boha, no pred očami má tvár niekoho, kto mu ublížil. Alebo o kom si myslí, že mu ublížil. Telo je v chráme, no myseľ na súde. Znovu počúva urážku, vypočúva svedkov a skladá obžalobu proti neprítomnému vinníkovi.
Piaty vrah je mimoriadne šetrný nepriateľ. Nepotrebuje veľké vojsko ani bohatú výzbroj, stačí mu jedna veta, ktorú ktosi povedal minulý utorok. Najzvláštnejšie na tom je, že tohto vraha vyzbrojím ja sám, ba dokonca mu naverbujem posily. V piatok sa už z drobného posmechu či letmej irónie stáva hrubá zákernosť. Ak tento spor v sebe ochotne živíme, dokážeme si jedinú urážku v duchu vypočuť aj desiatky ráz. Niekedy potrebujem tri dni, aby som vinníkovi v duchu povedal jednu dokonale zdrvujúcu odpoveď. Potom si ju ešte niekoľkokrát zopakujem, aby sa ten talent nepremárnil. A tak si z nepatrného škrabanca sami vyrobíme život ohrozujúcu ranu. Protivník medzitým, nič netušiac, pokojne spí a o všetkých tých bitkách nič nevie.
Kasián je k tomuto vrahovi neúprosný. Rozrušené srdce stráca schopnosť rozlišovať, hoci si samo pripadá mimoriadne jasnozrivé. Najťažšie sa však zápasí s hnevom, ktorý má za sebou spravodlivú vec.
Veď čo ak mi naozaj ublížili? Čo ak ma kolega pred nadriadeným očiernil, priateľ vyzradil niečo, s čím som sa mu dôverne zveril, alebo niekto ublížil môjmu dieťaťu? Vari mám človeku, ktorý sa dopustil neprávosti, ešte uľahčiť život tým, že budem pestovať vlastnú miernosť? Napokon, nebolo by niekedy hriechom práve to, keby som sa nerozhneval?
Ani Evagrios nepovažuje hnevlivú silu duše za chybu stvorenia. Dostali sme ju ako zbraň, lenže proti démonom, nie proti bratovi. Piaty vrah nám teda zbraň nevnucuje. Ukradol nám ju a obrátil ostrím proti nám. Preto sa v tomto zápase nemám odzbrojiť, ale zmeniť front. Svoju bojovnosť mám obrátiť aj proti vrahovi, ktorý mi celé dopoludnie diktuje obžalobu, akú nikto nikdy nebude čítať.
Otcovia odporúčajú taktiku, ktorá na prvý pohľad pripomína kapituláciu: modlitbu za toho, kto ma zranil, spomienku na vlastné zlyhania a mlčanie vo chvíli, keď mám dobrú príležitosť zasadiť smrtiaci úder. Vrah len ťažko môže viesť ďalšie pojednávanie, keď sa obžalovaný ocitne v mojej modlitbe ako niekto, komu prajem dobro. Zo súdnej siene sa stáva kaplnka a prokurátor prichádza o prácu.
Niekedy však treba prehovoriť a postaviť sa proti krivde. Vtedy si pred bojom kladiem nepríjemné otázky. Čo by ma uspokojilo – náprava alebo poníženie vinníka? Vedel by som sa tešiť, keby sa vinník zmenil, hoci by sa nikdy nedozvedel, akú skvelú reč som si proti nemu pripravil? A čo ak mu Boh preukáže milosrdenstvo skôr, než uzná moju pravdu?
Odpustenie odo mňa nežiada, aby som poprel, čo sa stalo, alebo sa vzdal úsilia o spravodlivosť. Veď aj človeka, ktorému prajem večný život, môžem pokladať za vinného a žiadať od neho náhradu škody. Otcovia ma však učia, že ani v spravodlivom zápase nesmiem prestať vidieť v protivníkovi človeka, za ktorého zomrel Kristus.
Kasián na sebe v púšti urobil pozoruhodný objav. Keď sa vzdialil od ľudí, na ktorých sa mohol hnevať, začal sa hnevať na svoje písacie pero. Raz bolo priveľké, inokedy primalé. Rozčuľoval ho aj tupý nožík, ktorý poriadne nerezal, či kresací kameň, z ktorého sa mu nedarilo vylúdiť iskru. Po odchode zo spoločnosti ľudí teda musel viesť duchovný zápas aj s písacími potrebami.
Na jeho mieste by som sa asi začal obzerať po kláštore s kvalitnejším vybavením. Kasián však pochopil, že do samoty si priniesol aj to, pred čím sa nazdával, že do nej uteká.
Evagrios si všimol, že keď sa na niekoho rozhneváme, démoni nám začnú vychvaľovať prednosti života v ústraní. Piaty vrah tak pripravuje pôdu šiestemu. Najprv mi znechutí ľudí, s ktorými žijem, a potom mi jeho spolubojovník predstaví život, v ktorom by som s nimi žiť nemusel.
Šiesty vrah útočí akédiou
Šiesty vrah nemusí vypačovať zámky ani v noci potajomky preliezať plot, ba ani dobýjať hradby. Evagrios ho nazýva poludňajším démonom. Prichádza, keď slnko akoby zastalo na oblohe a mníchovi sa zdá, že deň má päťdesiat hodín. Vyzerá z okna, či niekto neprichádza. Vyjde von, vráti sa a znova pozrie na slnko. Práca sa mu protiví, kélia ho tiesni a bratia k nemu zjavne stratili všetku lásku, keďže ho nikto nenavštívil.
Keď to čítam, mám chuť brániť pokrok ľudstva. K oknu už dnes netreba ani vstať. Stačí pohnúť palcom.
Akédia patrí k najťažšie preložiteľným slovám. Je v nej malátnosť, znechutenie, nepokoj, odpor k tomu, čo sa od nás práve žiada, i túžba uniknúť pred životom, ktorý máme pred sebou. Kto podľahol akédii, vôbec nemusí byť lenivý. Môže byť dokonca plný elánu, najmä pokiaľ ide o činnosti, ktorým sa teraz venovať nemusí. Šiesty vrah nám ponúka prevelenie na iný front. Inde by som bol sústredenejší, s inými ľuďmi láskavejší a pri inej práci vytrvalejší.
Človek má prirodzene rád nové začiatky. V novom zápisníku ešte nemá nijaké nedodržané predsavzatia, v novej práci ho kolegovia ešte nestihli sklamať a v novom spoločenstve si dosiaľ nikto nevšimol jeho nedostatky. Lenže po istom čase bude aj tam človekom, s ktorým musia druhí nejako vychádzať. Ak zakaždým, keď pominie čaro začiatku, zatúžim po novom živote, kedy vlastne dostanem príležitosť v niečom dozrieť?
Šiesty vrah má zvláštnu slabosť pre veľké životné plány. Dokáže ma nadchnúť pre misionársku prácu v Afrike práve vo chvíli, keď sa mi nechce navštíviť osamelého človeka o dve ulice ďalej. V Afrike by som bol ochotný umývať malomocným rany, doma ma rozčuľuje, že po niekom zase musím umývať vaňu.
Človek pokúšaný akédiou môže celkom úprimne túžiť po svätosti. Len tá podoba svätosti, ktorá sa od neho žiada, sa mu zdá žalostne nezaujímavá.
Bolo by však nešťastné, keby sme v zápale boja proti akédii prestali pripúšťať akúkoľvek zmenu. Keby všetci ľudia zostávali tam, kde sa narodili, nemali by sme ani púštnych otcov. Aj Anton musel jedného dňa opustiť svoj dom. A čo by bolo s dejinami spásy, keby si Abrahám Božie volanie vysvetlil ako pokušenie poludňajšieho démona?
Život sa vyvíja a spolu s nami dozrievajú aj naše túžby. Po rokoch môžem zistiť, že mám nadanie na celkom inú prácu, než akú vykonávam. Môžem objaviť nové povolanie alebo dospieť k poznaniu, že to, čomu som sa doteraz venoval, už splnilo svoj účel. Niekedy treba na odchod viac odvahy než na zotrvanie. Inokedy človek potrebuje jednoducho odpočinok a v prípade, že mu ktosi ubližuje, môže byť odchod nevyhnutný.
Len ako zistím, či ma odtiaľto volá Boh, alebo ma odtiaľ vyháňa poludňajší démon?
Kasián sa raz pochválil abbovi Mojžišovi, že akédiu prekonal: odišiel z kélie navštíviť abbu Pavla a hneď sa mu uľavilo. Mojžiš mu však namiesto pochvaly povedal, že sa vášne nezbavil, ale vydal sa jej do zajatia. Kasián si myslel, že vyhral bitku, a zatiaľ s úsmevom zdezertoval.
Pri akédii môj pokoj ustavične závisí od toho, čo ešte nemám. Súčasný život sa mi mení na čakáreň pred tým pravým, v ktorom konečne zaujmem miesto, kde ma Boh naozaj chce mať. Nuž a z čakárne sa bitky nevyhrávajú. Najlepšie sa v nej darí smartfónu.
Evagrios odporúča mníchovi, aby v čase pokušenia zostal v kélii a so slzami povzbudzoval svoju vlastnú dušu slovami žalmu:
Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ? Dúfaj v Boha.
Je v tom čosi dojímavé. Skúsený bojovník proti démonom sa prihovára vlastnej duši ako niekomu, kto už nevládze. Aj on si potrebuje pripomenúť, pre koho sa rozhodol žiť.
Proti šiestemu vrahovi nám otcovia nedávajú do rúk nijakú efektnú zbraň. Radia nám, aby sme v čase pokušenia zostali na stanovišti. Dokonči prácu. Dopovedz modlitbu. Venuj pozornosť človeku pred sebou. Nerob veľké životné rozhodnutia len preto, že nevieš zniesť dnešné popoludnie. Neviem si predstaviť menej hrdinskú disciplínu a možno práve preto ju vrah tak neznáša. Veď celý čas počíta s tým, že svoju pevnosť opustím sám.
Evagrios sľubuje, že po tomto zápase prichádza pokoj a nevýslovná radosť. Mních ich nachádza v tej istej kélii, z ktorej chcel ujsť. Zasľúbená zem bola celý čas pod jeho stoličkou.
Hnev ma ťahá do bitky, ktorá sa neodohráva. Akédia ma odvádza z bitky, ktorá sa odohráva. V oboch prípadoch mi výdatne pomáha moja predstavivosť. Pri hneve si vytváram svet, v ktorom konečne dostávajú ľudia to, čo si podľa mňa zaslúžia. Pri akédii svet, v ktorom konečne dostávam život, aký si podľa seba zaslúžim. A zatiaľ odo mňa Boh žiada, aby som miloval celkom konkrétnych ľudí, ktorí sú mi nablízku a ktorých som si zväčša sám nevybral.
Možno by som sa mal konečne porozprávať s človekom, s ktorým už celé hodiny v duchu bojujem, alebo dokončiť drobnú povinnosť namiesto snívania o zmysluplnejšej práci niekde inde. Oboje sa, priznávam, oveľa ľahšie odporúča druhým.
Posledných dvoch vrahov spoznáme najmä po víťazstve. Márna sláva a pýcha na nás nečakajú len na bojisku, ale aj na slávnostnej prehliadke. Prídu nám zablahoželať, keď sa nám podarí skrotiť hnev a vydržať na stráži. A kým sa budem tešiť zo svojich duchovných víťazstiev, s náležitou úctou mi pripnú zaslúžené vyznamenanie presne tam, kde som najzraniteľnejší.

