Prvý júnový deň patrí v kalendári Rímskokatolíckej i Gréckokatolíckej cirkvi svätému mučeníkovi Justínovi, ktorý je patrónom filozofov. Jeho meno znamená čestný. Narodil sa okolo roku 100 v meste Nábulus na západnom brehu Jordánu. Historicky sa toto mesto nazývalo Sichem a ležalo v Samárii.
Justín bol pôvodom bol Grék a bol známy svojou láskou k vzdelanosti. Disponoval veľkými vedomosťami v oblasti rétoriky, poézie, histórie a filozofie, ktorú študoval v Efeze a Alexandrii, a prešiel celým radom filozofických škôl. Bol stoikom, pytagorejcom i platonikom. Postupne spoznával, že v týchto náukách je mnoho pravdy, no nedávajú uspokojivú odpoveď na hlavné životné otázky.
Plnosť skutočného poznania našiel až v kresťanstve, ktoré prijal okolo roku 130. Stal sa tak prvým kresťanským filozofom v dejinách cirkvi.
Z prvých kapitol jeho Dialógu s Tryfónom sa dozvedáme, že mu tajomná postava starca na morskom brehu vyjavila neschopnosť človeka dosiahnuť božstvo. Toto stretnutie bolo kľúčovým v živote svätca. Prijal kresťanskú vieru a založil v Ríme školu, kde zdarma uvádzal študentov do nového náboženstva, ktoré prezentoval ako novú filozofiu. V nej našiel pravdu a spôsob správneho života.
Za vlády cisára Marka Aurélia bol obvinený a okolo roku 165 sťatý. Práve filozofovi na cisárskom tróne adresoval Justín jednu zo svojich dvoch apológií, ktoré sú spolu s Dialógom s Tryfónom jedinými zachovanými dielami svätca.
Podľa Justína má každý človek ako rozumný tvor účasť na Logose, nosí v sebe jeho zárodok a môže zachytiť záblesky pravdy. Takto sa ten istý Logos, zjavený Židom v prorockých obrazoch Starého zákona, čiastočne ukazuje v zárodkoch pravdy aj v gréckej filozofii, no historickým a osobným zjavením Logosu v jeho úplnosti je kresťanstvo (porov. 2 Apol. 13,4). Z toho Justín vyvodzuje určitý osobitný nárok kresťanstva na pravdu a na univerzálnosť náboženstva. Starý zákon aj grécku filozofiu chápe ako dve cesty vedúce k Logosu-Kristovi.
Svätý Ján Pavol II. nazval Justína „priekopníkom pozitívneho stretnutia s filozofickým myslením, i keď v znamení opatrného rozlišovania“, lebo hoci si Justín „zachoval aj po svojom obrátení veľkú úctu ku gréckej filozofii, dôrazne a jasne potvrdzuje, že v kresťanstve našiel jedinú spoľahlivú a zmysluplnú filozofiu (Dial. 8,1)“.
Zvlášť vo svojej prvej Apológii sa Justín vymedzil voči pohanskému náboženstvu a jeho mýtom, ktoré považoval za diabolské „falošné značky“ na ceste k pravde. Filozofia však predstavovala v jeho očiach privilegovaný priestor na stretnutie sa pohanstva, judaizmu a kresťanstva, a to na úrovni kritiky pohanského náboženstva a jeho falošných mýtov. Keďže sa pohanské náboženstvo nevydalo na cestu Logosu, ale na cestu svojich mýtov, stratilo akúkoľvek pravdivosť a jeho úpadok a zánik bol nevyhnutný. Logickým dôsledkom bola redukcia náboženstva na umelý zhluk ceremónií, konvencií a zvykov.
Justín a ďalší apologéti zdôrazňujú, že miesto náboženstva prevzalo kresťanstvo, čím si ľudia zvolili bytostnú pravdu namiesto zvykového mýtu.
Pre Justína mali dôležitú úlohu slová tajomného starca, ktorého filozof a neskorší mučeník stretol na brehu mora: „Modli sa predovšetkým za to, aby sa ti otvorili brány svetla, lebo nikto nemôže uvidieť a pochopiť, ak mu Boh a jeho Kristus nedajú rozumieť.“ (Dial. 7,3)
