Na začiatku 3. storočia v Emese vo Fenícii (dnes Homs v Sýrii) žil bohatý a urodzený manželský pár menom Klétofont a Leukippa. Hoci mali spoločenské postavenie a takmer všetko, po čom človek túži, ich život nebol šťastný, pretože Leukippa bola neplodná. Keďže v starovekom svete bola neplodnosť pre ženu považovaná za hanbu, Leukippa často znášala výčitky a hnev svojho manžela, ktorý ju neraz aj bíjal.
V tom čase navštevoval Emesu starý mních a kňaz Onufrios, ktorý predstieral, že je chudobný žobrák, no v skutočnosti sa snažil ukrývať pravú identitu, aby mohol tajne šíriť kresťanskú vieru medzi pohanmi. Jedného dňa zaklopal aj na dvere domu nešťastných manželov. Leukippa, zúfalá po nedávnej bitke od manžela, najprv nechcela Onufria vpustiť, ale nakoniec ho pohostila.
Onufrios vytušil jej trápenie a povzbudil ju, aby sa mu zdôverila. V rozhovore jej predstavil Krista ako pravého Boha, ktorý odpovedá na modlitby a prináša nádej tým, čo v neho veria. Leukippu toto posolstvo naplnilo nádejou, a tak sa rozhodla prijať svätý krst.
Čoskoro sa stal zázrak – Leukippa počala a porodila syna, ktorého pomenovali Galaktión. Keď jej manžel zistil, že vyliečenie neplodnosti bolo dôsledkom jej viery, i on uveril v Krista a dal sa pokrstiť. Spoločne vychovávali syna v kresťanskej viere a zabezpečili mu vynikajúce vzdelanie. Hoci mohol urobiť skvelú kariéru, Galaktión túžil po duchovnom živote, ktorý mu predpovedal mních Onufrios pri krste, keď povedal: „Toto dieťa si nebeský život zamiluje väčšmi než pozemský.“
Keď Galaktión dosiahol 24 rokov, otec ho chcel oženiť. Našiel mu krásnu nevestu urodzeného pôvodu menom Epistéma. Galaktión nesúhlasil, no neprotivil sa otcovej vôli a zasnúbil sa s ňou. Medzičasom však svoju snúbenicu pravidelne navštevoval, aby ju lepšie spoznal. Postupne jej odkrýval tajomstvá kresťanskej viery a Epistéma v Kristovi našla nový zmysel života.
Keď sa stala kresťankou, navrhla Galaktiónovi, aby žili v čistote ako brat a sestra. Na ôsmy deň po jej krste sa obaja dohodli, že namiesto svadby sa vydajú na cestu zasväteného života. Tajne rozdali všetok majetok chudobným a odišli do púšte pri vrchu Publion blízko Sinaja, kde sa nachádzali tajné kláštory. Galaktión sa pridal k mníchom a Epistéma k mníškam, aby zasvätili svoj život modlitbe, pôstu a práci.
Po niekoľkých rokoch ich život v tichosti a modlitbe náhle narušili vojaci, ktorí počas prenasledovania kresťanov za cisára Décia (249 – 251) prišli vyhľadať mníchov na vrch Publion. Galaktia našli v cele, kde čítal Sväté písmo. Keď ho odvádzali, Epistéma ho nasledovala. Dobehla vojenský oddiel a volala na Galaktia: „Môj milovaný pán a brat, môj učiteľ, ktorý ma priviedol ku Kristovi, počkaj ma, nenechávaj ma samu! Zober ma so sebou na mučenie – mňa, ktorú si priviedol k spáse a k mníšskemu životu. Splň svoj sľub, že ma neopustíš ani v tomto veku, ani v budúcom.“
Vernosť viere a oddanosť Kristovi ich sprevádzala až na smrť. Podrobili ich ťažkému mučeniu: vojaci ich palicovali, zatĺkali im klince pod nechty, odťali im ruky a nohy, odrezali im jazyk a napokon ich sťali. Tento bolestný koniec však prežívali s vierou a modlitbou, v túžbe po korunovaní svojho duchovného zápasu.
Telá martýrov tajne pochoval ich verný priateľ Eutolmius, Epistémin niekdajší sluha, ktorý sa tiež stal kresťanom a mníchom a neskôr zapísal ich príbeh.
Svätých Galaktia a Epistému, ktorí podstúpili mučenícku smrť okolo roku 250, si Gréckokatolícka cirkev pripomína 5. novembra.
