Tak už konečne dorazila aj k nám malá putovná výstava o svätom Ignácovi z Loyoly. V propagačnom letáčiku stálo, že sa vyznačuje interaktivitou s využitím umelej inteligencie. Pri vstupe dostal každý návštevník slúchadlá a do mobilu sme si mohli stiahnuť apku. Uvádzačka vysvetlila, že komentár si môže každý vypočuť, keď si stiahne QR kód nalepený na vitríne, a v apke možno zadávať otázky cez čet alebo aj cez mikrofón.
Najprv mi – ako staršiemu človeku – museli vysvetliť, že QR kód, to je to malé vyštvorčekované čudo, v ktorom sú informácie – neviem teda ako – zašifrované. Ja som si najprv myslel, že to je nejaký kód na použitie zbraní – „kvér kód“ –, a domnieval som sa, že to má niečo spoločného s Ignácovou vojenskou minulosťou.
K tomuto omylu ma zvádzala už prvá vitrína s nákresom akejsi pevnosti a viacerých typov obliehacích stredovekých zariadení a delostreleckej techniky. Bombardy… Mažiare… Tarasnice… Húfnice… Kartuny… Kolubríny… Falkonety…
Ilustračný panel zobrazoval portrét mladého muža okrúhlej tváre s fešáckymi fúzikmi v brnení a s kopijou v ľavej ruke. Popiska znela:
„Baskický šľachtic Ignác z Loyoly, pôvodným menom Yñigo Yañez de Oñaz y Loyola. Z histórie máme záznamy o jeho dobrodružnom i galantnom mladíckom živote, niektorých súbojoch a romantických aférkach – to všetko z obdobia pred jeho obrátením. K zásadnej zmene svojho života a k obráteniu sa k duchovným cieľom dospel počas zotavovania sa zo zranení, ktoré utrpel pri obrane pevnosti Pamplona v roku 1521, kde mu delová guľa dolámala nohy.“
V strede vitríny bola naozaj delová guľa o priemere asi 10 cm, podľa kalibru teda asi z falkona alebo kolubríny, teda presnejšie štvrťkolubríny. To bude asi ona, pomyslel som si. A v slúchadlách sa ozval hlas.
„Dobrý deň. Áno, som guľa. Viem, som dokonalá – teda aspoň geometricky. A som asi najznámejšia delová guľa v dejinách Katolíckej cirkvi. Spomínajú ma vždy, keď je reč o svätom Ignácovi z Loyoly, zakladateľovi najrozšírenejšej a istotne najobdivovanejšej a súčasne najnenávidenejšej a pre niekoho najobávanejšej novovekej rehole. Iste viete, že Ignác sa v mladosti oddával svetským márnostiam a jeho najobľúbenejšou záľubou bolo cvičenie so zbraňou s veľkou a márnivou túžbou získať si česť.
Nebol vojakom, ako sa niekedy uvádza, bol šľachticom a dvoranom a v tejto pozícii v službách navarského miestokráľa sa v máji roku 1521 ocitol v pevnosti Pamplona, ktorú obliehali francúzske vojská. Španielsky štáb realisticky zhodnotil situáciu a všetci usúdili, že je nevyhnutné vzdať sa, aby si zachránili život. Ignác však presvedčil veliteľa i ostatných rytierov, aby sa bránili. Pripravovali sa na obranu i na smrť.
Kňaza medzi sebou nemali. Preto keď nadišiel deň očakávaného útoku, Ignác sa vyspovedal jednému zo svojich spoluvojakov. To bola taká vtedajšia forma toho, čo dnes teológovia nazývajú ‚vzbudením si dokonalej ľútosti‘. Útok trval už dosť dlhý čas, keď ho zasiahla guľa do nohy a úplne mu ju roztrieštila; aj druhú nohu mal ťažko zranenú, pretože guľa prešla cez obidve nohy.“
„Vy ste naozaj tá originálna guľa, ktorá zranila svätého Ignáca?“ Naťukal som do displeja svojho mobilu zákernú otázku na preverenie múzejnej umelej inteligencie.
Po chvíľke rozpačitého mlčania v slúchadlách sa ozval tichý hlas: „Nie, v skutočnosti som bola vystrelená ešte 19. mája 1521, teda deň pred mojou kolegyňou, ktorá Ignácovi dolámala nohy. Ide len o technický detail, nepodstatný vzhľadom na didaktickú úlohu výstavy. Tá originálna sa skotúľala dolu sutinami múru do hradobnej priekopy a možno tam leží dodnes. Ja som ostala zarytá v tehlovej stene pevnosti, a preto som mohla sledovať celú scénu onoho 20. mája z privilegovaného miesta.
Dvanásťtisícové francúzske vojsko s početným delostrelectvom… obrancovia nemali šancu. To bolo všetkým jasné. Preto sa rozhodli kapitulovať. Súhlasili všetci… okrem jedného. Toho ste mali počuť! Musím uznať, že hoci som za svojho života videla viacero bojových výjavov a vypočula si kadejaké príhovory vojenských veliteľov, prv než som ostala zarytá v tom múre, niečo také sa hneď nevidí a nepočuje.
Nastúpený dôstojnícky zbor pripravený vytiahnuť bielu zástavu, a tu zrazu tento chlapík začne hovoriť. Obracia sa k veliteľovi, k rytierom, k vojakom. Hovorí o cti, hovorí o odvahe, hovorí o hrdinstve, hovorí o vernosti. Ale ako hovorí! Po jeho slovách sa šíri nadšenie, racionálne taktické úvahy sa rozplývajú ako dym a všetci sa stavajú naspäť do bojových pozícií. Títo španielski hidalgovia teda vedia byť výreční a vedia, ako zapáliť dušu!
„Takže takto vyzeral Ignác v tej fáze svojho života, keď jeho heslom bolo: ‚Všetko pre česť a slávu!‘“, poznamenal som. Ale v tej ohnivosti rečí i skutkov… to máte pravdu. V tomto si španielski šľachtici vždy rozumeli. Aj keď prešli na duchovnú kariéru. Keď po rokoch Ignác posielal do Indie ako misionára jedného zo svojich prvých spoločníkov Františka Xaverského, tak mu vraj povedal: ‚Choď a zapáľ svet.‘ A ten to urobil. Cez Indiu, Filipíny, Japonsko a Čínu – všade zažal pochodeň Kristovej lásky a evanjelia!“
„Presne tak,“ pokračovala guľa. „Pre Ignáca bola česť už vtedy veľmi dôležitá. V podstate sa mu jej – napriek vojenskej porážke – aj dostalo. Dokonca práve od jeho protivníkov. Z môjho vyvýšeného miesta, polozaborená v tehlovom opevnení, som videla, že keď s roztrieštenými nohami padol, razom opadlo aj nadšenie obrancov a po chvíli sa Francúzom vzdali. Títo si však natoľko ocenili jeho odvahu, že po zaujatí pevnosti s ním veľmi dobre zaobchádzali a správali sa voči nemu zdvorilo a priateľsky. Asi po dvoch týždňoch ho potom odniesli na nosidlách do jeho rodného kraja. Ponechali mu aj jeho zbrane. Nech sa páči, sú vo vitríne číslo 2.“
Poslušne som sa presunul k nasledujúcej vitríne. Na červenom zamate ležal typický španielsky meč zo 16. storočia, teda akási prechodná forma medzi masívnymi stredovekými mečmi a neskoršími subtílnymi kordami či rapiermi. Jednoduchý pologuľový chránič a priečna záštita boli doplnené len z priesvitného plastu ako hypotetická rekonštrukcia na lepšie vytvorenie celkového dojmu, keďže tie originálne časti sa nezachovali.
Myslel som si, že na čepeli nájdem vygravírovaný aj tradičný nápis NO ME SAQUES SIN RASON NO ME EMBAINES SIN HONOR –Netas ma bez rozumného dôvodu, neodkladaj bez cti. Bola tam však len toledská cechová značka s menom výrobcu a iniciály pôvodného mena majiteľa YY – Yñigo Yañez. Zdá sa, že slávne rytierske motto však viac ako do kalenej ocele meča bolo vygravírované do srdca jeho majiteľa.
„No čo očumuješ, čo si čakal?“ Ozvalo sa v slúchadlách. „Vari si si myslel, že tu uvidíš nejaký rozprávkový Excalibur alebo nejaký drahokamami zdobený meč na vojenské prehliadky? Ja som zbraň. Praktická. Smrtiaca. A používaná. Ja nie som na parádu, ale na boj. A že som si ho s mojím pánom užil do sýtosti, to ti nebudem vysvetľovať.“
„No teda,“ pomyslel som si. „Ani po stáročiach nestratil tento meč svoj ostrý, zádrapčivý a arogantný tón. Asi ho získal od majiteľa.“ A hneď som si živo predstavil, ako tento meč iskril v súbojoch, do ktorých sa jeho majiteľ zamlada nechal celkom rád zatiahnuť a ktoré občas aj vyprovokoval.
„No dobre, som trochu ostrý a pichľavý, pripúšťam,“ ozval sa meč. „Stále som meč. Aj keď už dávno nebojujem. Teda presnejšie od 20. mája 1521. Po tom, čo ma Francúzi vrátili môjmu ranenému majiteľovi, vrátil som sa s ním do ich rodinného sídla. Z vešiaka v jeho izbe som pozoroval, ako privolaní lekári a ránhojiči vyhlásili, že mu nohu musia znova rozlámať a kosti dať na správne miesto, pretože alebo boli prvý raz zle uložené, alebo sa cestou nejako premiestnili. Znova sa teda začalo to mäsiarenie. Pozeral som sa na pána Yñiga a videl som, že nepovedal nikdy ani slovo a neprejavil iný znak bolesti, iba že mocne zatínal päste. Pri pohľade na to som išiel skoro z pošvy vyskočiť.“
„Teda žiadna anestézia. To sa nepoužívalo?“ vyťukal som otázku.
„Prepáčte, za mojich čias sa nepoužíval výraz anestézia. Teda, dnes už viem, čo to je, lebo sa na to všetci pýtajú, ale v tých časoch… prosím vás. Chlap musí niečo zniesť. A ten môj, to teda bol už len nejaký frajer.“ Odpovedal meč či naň napojená umelá inteligencia.
„Keď sa mu kosti zrástli, jedna z nich pod kolenom ostala na druhej, takže mal jednu nohu kratšiu. Na tom mieste kosť tak veľmi vyčnievala, že to bolo škaredé na pohľad. Nemohol to zniesť, pretože bol rozhodnutý uplatniť sa vo svete a myslel si, že ho to pošpatí. Preto sa pýtal lekárov, či sa tá kosť môže skrátiť. Odpovedali mu, že sa istotne môže odrezať, ale že bolesti budú väčšie ako všetky spolu, ktoré už pretrpel.
A on jednoducho: ‚Dobre. Režte!‘ Keď bolo mäso odrezané a vyčnievajúca kosť odpílená, aby noha nezostala kratšia, často mu ju mazali mnohými masťami a ustavične naťahovali škripcami, čo bola teda skutočná tortúra. Teda poviem vám, ja som vojenský meč. Pichnem alebo seknem – a hotovo. Trafím, alebo netrafím. Môj cieľ prežije, alebo neprežije. Ale je to rýchle. Ale títo chirurgovia… tí sa s vami pohrajkajú… so skalpelom, pílkou, dlátkom… kam sa na nich hrabem…“
„Takže zotavovanie trvalo dlho?“
„Niekoľko mesiacov. Ale nebolo to len zotavovanie fyzických síl. Z vešiaka som si postupne začínal všímať, že na mojom pánovi sa niečo mení. To bude tými knihami.“
„Akými knihami?“
„Môj pán sa vo voľnom čase náruživo oddával čítaniu rytierskych románov. Dnes by ste väčšinu z nich zaradili medzi béčkový romantický brak, ale v tomto bol, ako vy hovoríte, skoro ‚závislák‘. A tu naraz takéto knihy nemal. Tak začal čítať to, čo na zámku bolo: Život Krista a Životy svätých. A začali sa vám diať veci! Naraz spoznal, že existuje aj iné hrdinstvo, ako uznával doteraz, a to je hrdinstvo svätých.
Vo svojich úvahách si opakoval: ‚Svätý Dominik urobil toto, aj ja to musím urobiť. Svätý František zas toto, aj ja to musím urobiť!‘ Musel uznať, že existuje aj niečo oveľa väčšie ako vlastná česť, za ktorú sa oplatí bojovať – a to je Božia česť. Pochopil, že najväčšie víťazstvo je to, ktoré dosiahne nad svojimi náruživosťami, hrdosťou, slávybažnosťou. A uvedomil si aj to, že myšlienky na tieto posvätné veci ho napĺňajú trvalou radosťou, ktorá nepomíňa tak rýchlo ako prázdne úvahy o rytierskych hrdinstvách. Neskôr to nazval rozlišovaním duchov.“
„A toto rozlišovanie prinieslo nejaký výsledok?“
„No to by ste mali vidieť! Veci naraz nabrali rýchly spád. Pán Yñigo začal vážnejšie rozmýšľať o svojom minulom živote. Rozhodol sa, že hneď po uzdravení pôjde do Jeruzalema, bude robiť pokánie a zmení svoj život.“
„A to sa len tak zdvihol a z ničoho nič sa rozhodol ísť do Jeruzalema?“
„Presne tak. Pán Yñigo bol taký. Keď sa pre niečo rozhodol, tak vec dotiahol do konca. Ale nešlo len o jeho rozhodnutie. Ako neskôr on sám uvádzal, v tejto oblasti zažil aj akýsi duchovný zážitok, ktorý opisoval ako istý druh videnia. Niečo s Pannou Máriou. Ja sa teda veľmi do videní a duchovných zážitkov nerozumiem, ale viem jedno. Tento jeho zážitok ma stál celú moju sľubne rozbehnutú kariéru.“
„Ako to myslíte – vašu kariéru. Vari vás už potom nepoužíval?“
„No, ako sa to vezme. Použil ma, ale inak, ako som si to predstavoval. Po niekoľkých dňoch sa totiž pán Yñigo vybral na cestu. Zobral ma so sebou a ja som sa už tešil na nejaké nové bojové dobrodružstvo. Už pred príchodom do pútnického Montserratu sa rozhodol, že bude bdieť so zbraňou, teda so mnou, celú noc bez toho, že by si sadol alebo si odpočinul, ale že bude bdieť chvíľami postojačky a chvíľami na kolenách pred oltárom Panny Márie Montserratskej.
Tam sa rozhodol zanechať svoje rúcho a obliecť sa do Kristovej výzbroje. Keď tam prišiel, najprv sa pomodlil a dohovoril so spovedníkom a potom si písomne vykonal všeobecnú spoveď z celého života; táto spoveď trvala tri dni, čomu sa teda veľmi nečudujem, keďže som po jeho boku strávil pekných pár rokov.“
„Takže dobre, boli ste svedkom jeho obrátenia a vyznania hriechov i rozhodnutia viesť nový život. Ale veď to je fajn, nie?!“
„Zaiste. Avšak to som ešte nevedel, že v tej chvíli nadišiel čas našej rozlúčky. Pán Yñigo nielenže rozdal peniaze, ktoré mal, odovzdal svoje rúcho žobrákovi a obliekol sa ako chudobný pútnik, ale rozhodol sa zrieknuť aj posledného symbolu svojho šľachtického stavu. Po nočnom bdení ma síce nepredal ani nezahodil, ale položil na oltár a tak obetoval jedinej Panej, ktorej odteraz chcel slúžiť. Vonku si zobral pútnickú palicu a odišiel. Odvtedy som ho nevidel. Počul som však o ňom mnohokrát od pocestných a pútnikov.
Ukazovali na mňa a hovorili. Aha, to je meč Ignáca z Loyoly (teraz ho takto volajú), toho veľkého svätca, reformátora svojho vlastného života a veľkej opory Cirkvi. Stal sa božím bojovníkom, neskôr sa k nemu pripojili početní spoločníci a na Božiu česť a chválu vybojoval spolu s nimi veľké víťazstvá.
Začal však bojom najprv so sebou a svojimi slabosťami, potom pokušeniami a nakoniec so svetom, ktorý bojuje voči svojmu Stvoriteľovi a Pánovi. Tak som teda pochopil, že môj pán, ako to už bolo uňho typické, dotiahol svoje predsavzatie do konca. ‚Všetko na väčšiu Božiu slávu – Omnia ad maiorem Dei gloriam.‘ Ale o tom, tuším, je niečo v susedných vitrínach. Je tam aj tá jeho pútnická palica.“
Chcel som sa presunúť k ďalším vitrínam, keď sa ozval z reproduktora hlas: „Vážení návštevníci, múzeum zatvárame. Ďakujeme za vašu návštevu a tešíme sa na budúce stretnutie.“
Uff… no ako len ten čas ubehol! Príliš som sa zarozprával s prvými exponátmi. No nevadí. Nabudúce, keď bude príležitosť, tak sa vrátim a pozriem si aj ďalšie vitríny. Veď Ignácovo obrátenie, to je len prvá časť, len začiatok jeho životného príbehu.
