Na ostrove došlo k vražde. Mladík zastrelil staršieho muža, aby pred násilníckym otcom ochránil svoju milú. Po niekoľkých mesiacoch od incidentu, keď more vypľúva zohavenú mŕtvolu, prichádza túto vraždu vyšetriť detektív vo výslužbe.
Skúsený vyšetrovateľ sa zapletá do labyrintu prehnitých rodinných vzťahov a nebezpečnej hry o moc a peniaze. Napriek všetkému je odhodlaný svoj zámer dotiahnuť do konca.
Zastavuje ho až útok, pri ktorom mu neznámy páchateľ v nočnej uličke zasadzuje do brucha niekoľko bodných rán. Detektív sa po napadnutí zotavuje na miestnej klinike.
V jeden večer ho zo spánku vytrháva tichá prítomnosť mladíka, ktorého celý čas právom upodozrieval z onej vraždy. Napriek tomu, že policajní kolegovia prípad medzičasom uzavreli, mladík sa dodatočne priznáva.
Najprv prezrádza, že za nočné napadnutie je zodpovedný jeho otec, ktorý ho týmto spôsobom chcel ochrániť pred väzením. Vzápätí sa s ľútosťou hlási k vražde.
Pocit, ktorý mu tento čin priniesol a ktorý ho celé mesiace kruto týral, mladík opisuje ako „nepoznaný“ a „desivý“.
Detektív mu na to z nemocničného lôžka hovorí: „Chlapče, ďakuj Bohu, že ten pocit vnímaš ako nepoznaný a desivý. Bolo by omnoho tragickejšie, keby si na svojom svedomí nebol cítil žiadne bremeno.“ (seriál Maestro v d moll)
Seriálová postava mladíka vinníka je atraktívna z viacerých dôvodov: je skvelým bratom, výborným priateľom a nadaným hudobníkom s veľkými snami a skromným srdcom.
Opísaný pocit zhrozenia sa nad tým, čoho sa dopustil, dokresľuje tento kladný obraz – svedčí o citlivosti svedomia mladého muža.
Pre človeka bez citov môže ísť o prejav slabosti a zbabelosti. Naopak, vnímavý človek skrúšenosť spôsobenú hriechom vníma ako odrazový mostík pre obrátenie srdca.
Utrápenému chlapcovi uľavujú na svedomí až láskavé slová vyšetrovateľa. Ten ho nedeptá ani netrestá. Prejavuje mu súcit a milosrdenstvo; a čo je dôležité, povzbudzuje ho.
Detektív ozrejmuje mladíkovi dobrú kondíciu jeho svedomia – svedomia, ktoré sa dokáže vydesiť, ktoré nie je ľahostajné a otupené, sťaby umŕtvené pravidelnými dávkami zla.
Ako stvorenia slabé, unavené a pokúšané dennodenne zabíjame lásku voči svojim blížnym i sebe samým, odvolávajúc sa na „ja som už raz taký(á)“ alebo „veď nerobím nič zlé!“.
Pohľad na Krista Lásku však opravuje ladičku citlivosti nášho svedomia, aby ani tie najmenšie zlyhania v láske nenechávalo bez povšimnutia a nemávalo nad nimi rukou, inými slovami, nezvykalo si na ne.
Až keď precitáme, hrozíme sa. A až keď sa hrozíme, túžime po zmene stavu – a to je kľúčové. Prečo? Pretože tým odmietame rezignáciu a pohodlnosť, z ktorých sa inak nepatrne, zato veľmi ľahko môže stať zhubný návyk.
Odmietnuť rezignáciu a pohodlnosť znamená odmietnuť spôsob života, ktorý je nezlučiteľný so životom Božieho syna a Božej dcéry.
Dobrotivý Otče, daj mi milosť precitať, silu nezvykať si a odvahu meniť veci vo svojom živote tak, aby ma cesta, po ktorej kráčam, priviedla späť k tebe.
