Článok Púštni otcovia a depresia? Nazývali ju ináč, ktorý som si s veľkým psychologickým záujmom opakovane prečítala, sa dotýka citlivej a dôležitej témy: ľudskej skúsenosti vnútornej bolesti, skľúčenosti a hlbokej duchovnej krízy. Pripomína, že to, čo dnes nazývame depresiou, nebolo v minulosti neznáme. Tento historický pohľad je cenný. Zároveň však vyvoláva otázku, či jazyk minulosti dokáže uniesť váhu dnešného klinického poznania bez rizika zranenia tých, ktorí depresiou reálne trpia.
Psychológia je mladá veda, ktorá oficiálne vznikla na konci 19. storočia. Aj preto si musí zachovať pokoru pri hľadaní cesty k tajomstvu, ktorým je človek. Súčasťou zrelého prístupu je úcta k filozofickému a teologickému poznaniu predchádzajúcich stáročí. Ako študentka psychológie som si vážila rozsah poznatkov týchto disciplín, ktoré nám boli sprostredkované počas štúdia (a ktoré sa teraz ja snažím odovzdať študentom). Dejiny psychológie sa začínajú antickými filozofmi, pokračujú cirkevnými otcami a scholastikmi. Aj svetská psychológia si ich múdrosť váži a nebojí sa z nej čerpať. Najlepšou obranou pred jednostrannosťou a redukcionizmom je zachovanie 3D pohľadu na človeka, ktorý popri duševnej a telesnej rešpektuje aj duchovnú (spirituálnu) dimenziu človeka.
Pojem akédia dá psychológovi zabrať. V odbornej literatúre sa o nej, ako aj o jej vzťahu ku klinickej depresii dočítame pomerne málo. Niektorí súčasní autori (napríklad Andrew Solomon) poukázali na paralely medzi opismi akédie v ranokresťanských textoch a modernými opismi klinickej depresie. Naopak, známy americký psychiater Aaron Kheriaty vo svojej knihe Catholic Guide to Depression ponúka cielenú analýzu a jasné rozlíšenie oboch pojmov.
V prečítanom článku veľmi pozitívne hodnotím poukázanie na potrebu odbornej pomoci pri vážnych stavoch, ako aj trojdimenzionálny pohľad na ľudské prežívanie, ktorý integruje dôležitú duchovnú dimenziu. Myslím, že rozumiem zámeru autora i prezentovaným argumentom. Napriek tomu sa (na základe početných skúseností s bolesťou ľudí trpiacich klinickou depresiou) domnievam, že niektoré body nemusia byť správne pochopené, predovšetkým tými najzraniteľnejšími. Spomínam si na ženu, ktorá v presvedčení, že jej depresia je duchovnou krízou, vyhľadávala modlitbu, spoločenstvo a usilovala sa hlavne o sviatostný život bez odbornej pomoci a klesla na samotné dno. Myslím i na ďalšiu, ktorá sa snažila hľadať pravdu v pohyboch mysle zatemnenej depresiou. Modlila sa, čítala duchovnú literatúru, analyzovala svoje prežívanie a spytovala si svedomie, až dospela k presvedčeniu, že už je v pekle, a čoraz viac túžila po smrti. Napokon mi v srdci znie otázka mladej dievčiny, či azda vyhľadanie odbornej pomoci, keď jej kríza bola duchovná (šlo o reálnu diagnózu), nie je hriechom. Aj nevinný text sa môže stať obžalobou, ak chýba jednoznačné vysvetlenie. Práve preto by som chcela poukázať na zopár sporných bodov.
1. Posilnenie nejasných paralel medzi akédiou a klinickou depresiou
Autor článku opisuje starobylý koncept akédie, ktorý opisujú púštni otcovia, a interpretuje ho ako príbuzný depresii. Nedostatočné odlíšenie jednotlivých bodov spektra od bežného smútku až po ťažkú depresiu môžu viesť k podceňovaniu závažnosti ochorenia alebo k mylnému presvedčeniu, že depresia je hlavne duchovným problémom. Nemôžeme zabudnúť, že depresia je predovšetkým závažné duševné ochorenie s neurobiologickými korelátmi a vážnym rizikom samovražedného správania. I keď niektoré symptómy (napríklad strata radosti) sa môžu prekrývať, akédia nemá presné diagnostické kritériá, nie sú prítomné klinické symptómy ako napríklad strata alebo zmena chuti do jedla, porucha spánku, psychomotorická spomalenosť, kognitívne spomalenie alebo samovražedné myšlienky. Akédia je morálno-duchovným stavom, kým depresia je patologický stav, ktorý nie je založený na morálnom zlyhaní.
Dovolím si uviesť ešte zopár odlišností. Pri akédii je prítomný slobodný súhlas vôle (človek môže konať, ale nechce), pri depresii sú vôľové schopnosti významne narušené. Akédia sa týka najmä vzťahu k Bohu a duchovných povinností, depresia zasahuje všetky oblasti života. Akédia sa môže prejavovať nepokojom, znudenosťou alebo prehnaným aktivizmom, depresia je typicky spojená s útlmom, stratou energie a motivácie. Človek v stave akédie je často zhovievavý k sebe, no ľahostajný k Bohu a blížnym, depresívny človek je naopak skôr kritický, plný sebaobviňovania a sebanenávisti.
2. Depresia vs. existenciálna kríza
V článku sa dočítame o tom, ako púštni otcovia pripomínajú, že „nie každé utrpenie treba okamžite odstrániť, niektoré krízy majú transformačný potenciál a ticho, vytrvanie a pravdivosť voči sebe samému môžu byť liečivé“. Uvedené môže byť skutočne užitočné pri duchovných a existenciálnych krízach, pochybnostiach o zmysle života či pochybnostiach vo viere. V prípade klinickej depresie však môže hĺbanie podporiť rumináciu a namiesto pravdy o sebe doviesť trpiaceho k presvedčeniam o iracionálnej vine a nezmyselnosti ďalšieho života. Schopnosť poznať pravdu je pri skutočnej depresii výrazne obmedzená. Snaha vytrvať môže byť nebezpečným rizikom, najmä ak trpiaceho vedie k odmietaniu svetskej odbornej pomoci v presvedčení, že to musí zvládnuť duchovnými prostriedkami. Práve preto nie je vhodné ani v náznaku prezentovať závažné ochorenie ako prechádzku temnotou s potenciálom transformácie.
3. Idealizácia minulosti
Často sa stretávame s názorom, že v minulosti nebolo toľko depresie, lebo ľudia žili pokojnejšie, nemali technológie, držali sa viery. Skúsenosť predkov, ale aj púštnych otcov si rozhodne zaslúži úctu, nie však idealizáciu. Len málo vieme o tých, ktorí trpeli skutočnou klinickou depresiou, predovšetkým o tých, ktorí ťarchu utrpenia nezvládli. V minulosti neboli k dispozícii moderné psychofarmaká, preto je vysoko pravdepodobné, že tí, čo trpeli závažným duševným ochorením, mohli byť izolovaní, označení za posadnutých, stigmatizovaní, prípadne riešili bolesť alkoholom alebo dokonca (ne)dobrovoľne ukončili život. Ako psychológ (ktorý nemá možnosť predpisovať lieky) si mimoriadne vážim lekársku vedu a výdobytky modernej psychiatrie, ktoré neraz zachraňujú životy (a následne umožňujú plnšie žiť i život duchovný). Predpokladám, že z histórie rozhodne viac vieme o tých, ktorí trpeli akédiou či temnou nocou. Tí, čo trpeli skutočnou depresiou, sa buď so skúsenosťou nevládali deliť, alebo neprežili.
4. Rady, ktoré sú v prípade skutočnej depresie skôr prevenciou
V článku sa dočítame, že púštni otcovia pri akédii odporúčali konkrétne, veľmi praktické opatrenia: lásku ako základný postoj človeka, striedanie práce a modlitby, fyzickú činnosť, stabilitu miesta a pravidelnosť. Uvedené odporúčania môžu byť skutočne dobrou prevenciou a ochranou duševného zdravia, ale aj terapeutickým prostriedkom v prípade ľahkej alebo farmakologicky liečenej stredne ťažkej až ťažkej depresie. Človek s klinickou, ešte neliečenou depresiou nie je často schopný vykonávať ani bežné činnosti. Nevládze sa modliť, dodržiavať rutinu a neraz ani vstať z postele. V tomto období viac ako rady potrebuje blízkosť a nasmerovanie k odborníkovi.
Na záver
Som presvedčená, že duchovná starostlivosť a odborná liečba sa nevylučujú – môžu sa navzájom podopierať, ak sa nezamieňajú. Ak má mať diskusia o akédii a depresii zmysel aj dnes, mala by viesť k precíznejšiemu rozlišovaniu, nie k zjednodušeniu. k jazyku, ktorý uľaví, nie priťaží. Skúsme preto na skúsenosť duševného utrpenia nahliadať s rešpektom a úctou k duchovnej dimenzii i vedeckému poznaniu a súčasne s citlivosťou k tým, ktorí nesú kríž duševného utrpenia. Ak patríte k mlčky trpiacim, prosím, neváhajte a vyhľadajte odbornú pomoc. Aj vy ste povolaní k životu v plnosti.
