Pred časom som na portáli DoKostola.sk narazila na článok s týmto titulkom. Myslím, že obsahu napísaného rozumiem a s mnohým sa stotožňujem. Na druhej strane ma v článku niečo „vyrušovalo“, a preto som sa to skúsila pomenovať a dať do slov. Sú adresované tým, ktorí na fungujúce manželstvá pozerajú s bolesťou v srdci a azda i pocitom zlyhania, ale aj tým, ktorí sú povolaní k milosrdnému postoju voči zraneným rozvodom.
„Cirkevný rozvod“ je pomerne často používaný, ale mimoriadne nešťastný termín, ktorým ľudia označujú vyhlásenie neplatnosti manželstva. Je v tom však obrovský rozdiel. Rozvod v očiach Cirkvi neexistuje, avšak preskúmanie platnosti uzavretého manželstva je legitímnym procesom, ktorý sa riadi Kódexom kánonického práva.
Najčastejším dôvodom na civilný rozvod je rozdielnosť pováh, názorov a záujmov manželov. Ak je manželstvo nefunkčné, ide o pomerne rýchly proces a manželia odchádzajú ako pred štátom slobodní. Je pravdepodobné, že veľká časť manželstiev sa azda dala zachrániť – terapiou, prácou na vzťahu či ochotou zrieknuť sa seba v prospech druhého. Bolesť rozvedených, ktorí sa snažia praktizovať vieru a pristupovať k sviatostiam, je neopísateľná – hanba, strach z odsúdenia, pocity zlyhania či obava zo zatratenia.
Počas života som ako psychologička stretla mnohých. Videla som, ako k náročnému rozhodnutiu pristupovali po zrelom zvážení a rokoch utrpenia, niekedy dokonca v snahe zachrániť si život či psychické alebo fyzické zdravie. Niekedy sa pred civilný súd dostali nechcene – rozvod iniciovala druhá strana. Mnohí sa po čase – niekedy povzbudení múdrymi kňazmi, ktorí ich situáciu poznajú – rozhodnú nechať preskúmať platnosť manželstva; často s túžbou smieť raz uzavrieť sviatostné (platné) manželstvo pred tvárou Boha, inokedy jednoducho s odhodlaním poznať pravdu a vstúpiť do nej.
Proces, ktorý nasleduje, je náročný a často dlhoročný: vypočúvanie, pocity poníženia, psychologické skúmanie, oslovovanie svedkov, neraz opätovné jatrenie rán. Vyžaduje to pokoru, odhodlanie a veľkú mieru pravdivosti.
Ako znalec pôsobím pre diecéznom súde tri roky a počas tohto obdobia som bola svedkom bolestivých príbehov tých, ktorí procesom skúmania platnosti manželstva prechádzali. Dovolím si povedať, že ľudia, ktorých som mala možnosť stretnúť, vstupovali do tohto procesu s bázňou, zväčša práve kvôli túžbe po sviatostnom živote. Chcela by som zdôrazniť, že osobnostná zrelosť či nezrelosť v čase uzatvorenia manželstva nie je daná subjektívnym hodnotením daného človeka, ale je predmetom mnohohodinových skúmaní, komplexnej psychodiagnostiky a neraz i prebdených nocí a skúšok vo svedomí znalca. Ide predsa o veľa. Je tiež potrebné dodať, že znalec o platnosti či neplatnosti manželstva nerozhoduje, ale poskytuje výsledky svojho skúmania diecéznemu tribunálu. Pohľad na dôvody nulity sa nedá zjednodušiť spôsobom „všetci sme boli vtedy nezrelí“ a „takmer každé manželstvo môže byť vyhlásené za nulitné“. Interpretáciu právnych dôvodov nulity by som nechala radšej na odborníkov z oblasti cirkevného práva. Som len psychológ a súčasne veriaci človek a na rozvedených sa preto snažím hľadieť týmito očami.
Ľudia, ktorí po dlhých rokoch od rozvodu prichádzajú na diecézny súd, často hovoria, ako im o možnosti preskúmania platnosti nikto nepovedal – až kým nestretli kňaza, ktorí bol ochotný počúvať a byť blízko. Pamätám si, ako som zdieľala obrovskú radosť človeka, ktorý po rokoch opäť s bázňou mohol pristúpiť k sviatostiam. V tomto prípade boli dôvody nulity zrejmé takmer na prvý pohľad, proces však trval roky. Stretla som, žiaľ, i rozvedeného, ktorý si siahol na život po necitlivej reakcii kňaza v spovedi.
Aj preto by som chcela vyzvať k veľkej citlivosti v posudzovaní rozvedených a tých, ktorí v cirkevnom procese úprimne hľadajú pravdu o svojom manželstve. Sú to tlejúce knôty a nalomené trstiny a ich bolesti dokonale rozumie len samotný Boh. Verím, že práve on je zdrojom túžby po pravde a spravodlivosti. Ak sa toto hľadanie deje v lone Cirkvi, mám nádej, že je nablízku aj tým, ktorí skúmajú platnosť manželského zväzku.
