V šoubiznise vidíme tendenciu, ako si umelci dávajú mená: Rytmus, Kali, Mike Spirit… Ak ich nepoznáme bližšie, možno ani nevieme, ako sa volajú svojím vlastným menom. Podobne sa učíme aj v škole o rôznych spisovateľoch, ktorí mali svoje pseudonymy.
Prax zmeny mena poznáme aj z Biblie. Boh mení mená viacerých ľudí: z Abrama sa stáva Abrahám, zo Sáraj je Sára, zo Šavla je Pavol, zo Šimona je neskôr Peter… Zmena mena chce čosi vyjadriť.
V prípade umelcov ide hlavne o vyjadrenie ich štýlu či spôsobu tvorby, alebo o to, aby ich mená boli údernejšie, aby sa ľahšie pamätali. Zmena mena v Biblii má však hlbší dôvod. Tu to vyjadruje povolanie alebo poslanie, ktoré dotyčný dostáva od Boha. Keď totiž Boh vstúpi do života človeka, tam každý z nás musí zaujať nejaký postoj: buď odmietavý, alebo prijímajúci.
Keď starec Simeon vezme v Chráme do náručia Ježiša na 40. deň po Jeho narodení, povie o ňom: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli…“ (Lk 2,34) To sa ukáže podľa toho, aký postoj človek zaujme k Ježišovi Kristovi. Neutrálny postoj tu však nie je možný. Známy vedec Blaise Pascal povedal, že hoci povieme, že nás to nezaujíma, už tým sme vyjadrili postoj.
Zaujatím postoja si zároveň vytvárame meno. Kto by vedel o nejakom bezvýznamnom Herodesovi? Keďže však zaujal negatívny postoj voči Kristovi, už 2000 rokov je tým všeobecne známy. Kto by vedel o nejakom Judášovi z dediny Kariot (Iškariotskom)? Navždy sa však do dejín zapísal ako ten, kto zradil Krista; zaujal k nemu určitý postoj. Kto by vedel o nejakom dievčati Márii z Nazareta, keby nezaujala kladný postoj voči Božiemu slovu a Jeho úlohe? Kto by podobne vedel o Jozefovi, tesárovi z Nazareta, keby nezaujal kladný postoj voči Ježišovi Kristovi a Panne Márii?
A takto môžeme pokračovať až k nám. Podstatou celého problému je totiž náš vzťah s Ježišom Kristom. Zjavenie svätého Jána obsahuje aj túto vetu: „Tomu, kto zvíťazí, dám zo skrytej manny a dám mu biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane.“ (Zjv 2,17)
Môžeme povedať, že každý z nás má takéto meno, ktoré mu pripravil Boh. Jedno meno nám dali rodičia, iné sme si možno vybrali my sami. Boh nám však pripravil meno, ktoré vyjadruje náš vzťah k nemu. A stačí na to len jedno spoločné meno: kresťan, ten, ktorý patrí Kristovi. Ten, ktorý je vyznávačom a nasledovníkom Krista. Tá, ktorá plní jeho vôľu.
Preto nás Boh pozýva k tomu, aby sme si toto meno zamilovali, aby nás naplnila radosť z toho, že patríme Kristovi. Tak ako to nádherne vyjadril svätý Augustín v príhovore svojim veriacim: „Pre vás som biskup, ale s vami som kresťan.“ To prvé je meno zodpovednosti, to druhé je meno Božej milosti.
