Evanjelium Nedele Dobrého pastiera nám pred oči kladie starozákonný obraz, ktorý je starší než naše chrámy – no zároveň aktuálnejší než mnohé moderné pojmy: Kristus, dobrý pastier. Je to ranokresťanský obraz, ktorý nachádzame už v katakombách.
Na prvý pohľad pôsobí tento obraz cudzo. Veď už nežijeme medzi stádami a pasienkami. Už nerozmýšľame v kategóriách pastierov a oviec.
A predsa – keď sa pozrieme pozornejšie – tento obraz zasahuje priamo do života. Hovorí totiž o niečom, čo všetci potrebujeme: vedenie, ochranu, orientáciu, blízkosť.
Obraz zo skutočnosti života – nie z idyly
Pastier v Ježišových časoch nemal ľahký život. Bol stále na ceste – v horúčave i v zime. Musel nájsť vodu, poznať cesty, odhadnúť nebezpečenstvo. Bol zodpovedný za každé jedno zviera.
Kráčal vpredu. Zostával vzadu pri slabých. Hľadal stratené. A keď prišlo nebezpečenstvo, postavil sa medzi neho a stádo. Pastier nežil zo stáda – žil pre stádo.
Práve tento reálny, niekedy tvrdý obraz používa Ježiš a hovorí: Takým som pre vás ja.
Tento obraz siaha ešte hlbšie do biblických dejín. Už v Starom zákone sa o Bohu hovorí: „Pán je môj pastier, nič mi nechýba.“ (Ž 23) A proroci, napríklad v Knihe proroka Ezechiela, karhajú falošných pastierov, ktorí pasú samých seba (porov. Ez 34,2–10).
Keď teda Ježiš hovorí: „Ja som dobrý pastier“ (porov. Jn 10), je to viac než prirovnanie. Je to zjavenie: Boh sám prišiel hľadať svoje stádo.
„Poznám svojich“ – nie si súčasťou masy
Potom Ježiš hovorí vetu: „Poznám svojich.“ (Jn 10,14)
To je časť obrazu, ktorá prekvapuje. Keď myslíme na stádo, ľahko si predstavíme anonymitu: veľa rovnakých kusov, zameniteľných jeden za druhý. Ježiš však hovorí pravý opak: Pastier pozná každú jednu ovcu. Spozná ju podľa hlasu, kroku, správania.
V prenesenom zmysle to znamená: Pre Boha nie si číslo. Nie si jeden prípad z mnohých. Nie si dátový záznam. Nie si nahraditeľný. Pozná tvoj príbeh. Pozná tvoje otázky. Pozná tvoju zraniteľnosť. Pozná tvoje rany. Pozná tvoju túžbu.
A nehovorí: Najprv sa musíš polepšiť. Hovorí: Patríš ku mne. Poznám ťa. Milujem ťa.
Rozdiel: zostať alebo utiecť
Ježiš hovorí aj o rozdiele medzi pastierom a nádenníkom. To nie je teoretické rozlíšenie. To je existenčná otázka: Kto zostane, keď sa veci skomplikujú?
Nádenník si robí svoju prácu – kým je pokoj, kým všetko funguje. Keď však príde „vlk“ – keď ide do tuhého –, stiahne sa a utečie.
Dobrý pastier zostáva. Neodchádza, keď sa zotmie. Zostáva, keď nastúpi strach. Zostáva, keď sa život stane neprehľadným.
A práve to je skúsenosť mnohých veriacich ľudí: Kristus nie je len myšlienka na dobré časy. Je prítomnosťou – najmä v ťažkých chvíľach.
„Nik ich nevytrhne z mojej ruky“ – slovo proti strachu
Ježiš hovorí vetu, ktorá znie takmer velikášsky, aby sa jej dalo hneď veriť: „Nik ich nevytrhne z mojej ruky.“
Je to slovo proti našim strachom.
Áno, náš život pozná mnoho strašných „vlkov“: neistotu, preťaženie, sklamanie, chorobu, pochybnosti. No Ježiš nehovorí: To všetko nebude existovať. Hovorí: To ťa definitívne nezničí. Lebo ťa drží ruka, ktorá je silnejšia než všetko, čo ťa ohrozuje.
Dobrý pastier dáva svoj život – kríž ako stred
A potom Ježiš hovorí niečo, čo presahuje všetko: „Dobrý pastier položí svoj život za ovce.“
To už nie je obraz: to sa stalo skutočnosťou – na kríži.
Tu sa ukazuje, kto je Boh: nie moc, nie odstup, ale láska, ktorá sa dáva. Výrok „dobrý pastier dáva svoj život“ nie je podobenstvo – je to predzvesť kríža.
Tu sa ukazuje radikálne prevrátenie všetkých predstáv o moci: Pastier nezachraňuje násilím, ale sebadarovaním. Kríž je teda najvyšším prejavom pastierskej služby.
Kristus nenesie stratené ovce iba na pleciach – nesie ich vinu na svojom tele.
Cirkevní otcovia: Cirkev ako Kristovo stádo
Cirkevní otcovia tento obraz hlboko rozjímali.
- Augustín z Hippo vidí v dobrom pastierovi Krista, ktorý zahŕňa hlavu i telo – teda Krista i Cirkev.
- Ján Zlatoústy zdôrazňuje zodpovednosť pastierov Cirkvi: kto slúži, musí byť pripravený darovať seba samého.
- Gregor Veľký vo svojej Regula pastoralis hovorí o pastierovi ako o „lekárovi duší“.
Je teda jasné: Kristus zostáva jediným pravým pastierom – všetci cirkevní pastieri sú povolaní mať účasť na jeho službe.
Hľadajúca ovca
Tento obraz vystihuje hlbokú pravdu o človeku: Nie sme iba silní a sebestační. Sme aj hľadajúci, zraniteľní a často bez smeru.
Dobrý pastier ide za strateným. Hľadá bez únavy. Teší sa z nájdeného. Podobenstvo o stratenej ovci (porov. Lk 15) ukazuje túto dynamiku konkrétne: Božia radosť je väčšia než naša vina.
Rozhodujúca otázka neznie iba: Kto je dobrý pastier? Pokračuje: Počujem jeho hlas?
Jeho hlas zaznieva v Božom slove, v liturgii, vo svedomí, v tichých výzvach každodennosti. Nie je to hlas hlučný ani donucujúci. Je to hlas, ktorý rešpektuje slobodu a pozýva k odpovedi.
Dobrý pastier nesie – aj cez rany
Dobrý pastier nezachraňuje zvonka – vstupuje do utrpenia. Ako hovorí Písmo: „Jeho ranami ste uzdravení.“ (1 Pt 2,24; Iz 53,5) Dobrý pastier nezachraňuje z diaľky. Nepozná bolesť len teoreticky – on ju niesol.
To mení všetko.
Znamená to pre nás: Neexistuje miesto v tvojom živote, kde by Kristus ešte nebol. Niet temnoty, ktorá by mu bola cudzia. A preto môže urobiť to, čo robí pastier v krajnej chvíli: Nesie. Dvíha. Berie na plecia. Privádza domov.
Ježiš hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas.“
Tento hlas nie je hlučný. Nevnucuje sa. Ale je jasný a zasahuje srdce. Niekedy je to len myšlienka, ktorá zostane. Slovo, ktoré sa nás vnútorne dotkne. Tichá istota uprostred neistoty.
Rozhodujúca otázka nie je: Hovorí Boh? Tá rozhodujúca znie: Počúvam ja?
Kto začne počúvať tento hlas, bude sa meniť. Často nebadane, ale skutočne. Človek sa stáva trpezlivejším. Zostáva tam, odkiaľ iní odchádzajú. Je vnímavejší voči druhému.
Tak v nás nenápadne rastie niečo z pastierstva: srdce, ktoré je prítomné.
Pohľad na pastiera
Milé sestry a bratia, na konci nejde o obraz, ale o vzťah.
Upierajme preto pohľad na Krista, dobrého pastiera, ktorý kráča pred svojimi. Či už ideme na začiatku stáda, uprostred, alebo sme unavení a zaostávame – rozhodujúce je jedno: Aby sme neprepočuli jeho hlas. Hlas, ktorý nám hovorí: Poznám ťa. Nepustím ťa. Patríš ku mne.
On je tu. Kráča pred nami. Zostáva pri nás. Nesie nás.
Preto je viera vo svojej hĺbke celkom jednoduchá – a zároveň veľmi ťažká: nechať sa viesť. Dôverovať, ako hovorí žalm: „I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.“ (Ž 23,4)
S tým sa dá žiť. V to možno dúfať. S tým možno zomierať.
Lebo on nás chce priviesť domov – na pastvu večného života.
