Evanjelista Lukáš často používa obraz cesty ako symbol putovania v pozemskom živote smerom do večnosti. Aj emauzskí učeníci, o ktorých počúvame na Tretiu veľkonočnú nedeľu, sú na ceste, avšak kráčajú zlým smerom – preč z Jeruzalema.
Opúšťajú mesto Ježišovho umučenia a smrti. Vedia už aj o údajnom Ježišovom zmŕtvychvstaní, majú informácie od žien i učeníkov. Vedia o prázdnom hrobe, o chýbajúcom Ježišovom tele, no napriek tomu pochybujú. Sú zronení a sklamaní.
Je to celé také zvláštne. Čakali by sme nadšenie, radosť, jasanie zo správ o zmŕtvychvstaní, čakali by sme, že budú hneď ohlasovať, že Ježiš vstal z mŕtvych, že žije. Namiesto toho majú problém uveriť a pochybujú.
Netreba ich za to odsudzovať. Tento evanjeliový príbeh nás učí, že viera je proces, dozrievanie. Učeníci potrebovali čas, potrebovali opakované stretnutia so Zmŕtvychvstalým a nakoniec až po zoslaní Ducha Svätého dokázali uveriť a následne ohlasovať.
Aj nám Pán dáva čas, kráča s nami, napĺňa nás svojím Duchom, aby aj nám horelo srdce pre neho a pre evanjelium.
