Často rozmýšľam nad známym príbehom z evanjelia, v ktorom Ježiš prichádza k učeníkom po rozbúrenom mori. Uprostred noci, keď vietor dul proti nim a loďkou zmietali vlny, zjavuje sa ten, ktorý je Pánom nad stvorením. Učeníci sa zľakli a mysleli si, že vidia prízrak. No Ježiš ich upokojuje: „Vzchopte sa, to som ja, nebojte sa.“
Peter, vždy odvážny, ale aj impulzívny, reaguje: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ Ježiš povie len jediné slovo: „Poď!“ A Peter vykročí. Robí nemožné – kráča po vode! Kým má oči upreté na Krista, prekonáva všetky prírodné zákony. Ale vo chvíli, keď jeho pozornosť pohltí vietor a vlny, začne sa topiť. Volá: „Pane, zachráň ma!“ A Ježiš ho hneď chytá za ruku.
V mladšom veku som sa na Petra pozeral s akýmsi opovrhnutím – odvážil sa, a predsa zlyhal. To jeho pýcha ho viedla z loďky. Myslel si, že to zvládne, a nezvládol. Dnes mu tlieskam a často premýšľam nad jeho odvahou. Lebo pravda je taká, že nik z nás nikdy nekráčal po vode. On to dokázal – aspoň na pár krokov. A nie po tichom jazere, ale uprostred búrky.
Tento príbeh nie je len o vode a vetre, o chvíli, ktorá nastala v minulosti, ale o živote každého z nás. Pokiaľ máme oči upreté na Neho, aj uprostred problémov dokážeme kráčať. Možno nie po vlnách Galilejského jazera, ale ponad naše choroby, ťažké vzťahy, strachy či závislosti.
Nebezpečenstvo prichádza, keď začneme viac sledovať „vietor“ – okolnosti, prekážky, negatívne hlasy – než Ježiša. Vtedy sa topíme. Ale aj tu platí dobrá správa: ak naňho zavoláme, on nás nenechá klesnúť. Natiahne ruku a zachytí nás.
Tento obraz z Božieho slova nás pozýva k odvahe a vytrvalosti. Nebojme sa vykročiť, ak nás Ježiš volá. A keď sa objavia vlny strachu, nespúšťajme z neho svoj pohľad. Pretože v jeho blízkosti dokážeme nemožné – kráčať po búrkach života bez toho, aby nás pohltili.
Pane, daj nám vieru, ktorá sa nezľakne vetra, a daruj nám oči, ktoré sa nenechajú od teba odvrátiť.
