On uprel oči na svojich učeníkov a hovoril:
„Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo.
Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení.
Blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať.
Blahoslavení budete, keď vás budú ľudia nenávidieť, keď vás vylúčia spomedzi seba, potupia a ako zlo zavrhnú vaše meno pre Syna človeka. Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi! Veď to isté robili ich otcovia prorokom.
Ale beda vám, boháči, lebo už máte svoju útechu!
Beda vám, čo ste teraz nasýtení, lebo budete hladovať!
Beda vám, čo sa teraz smejete, lebo budete žialiť a plakať!
Beda, ak vás budú všetci ľudia chváliť, lebo to isté robili ich otcovia falošným prorokom! (Lk 6,20-26)
Starý vtip s množstvom aktuálnych variácií: K richtárovi vraj došla jedna z rozhádaných susediek a spustila lavínu sťažností. „Máš pravdu, máš pravdu,“ chlácholil ju richtár. Prišla aj druhá a podobne nešetrila svoju susedu. „Máš pravdu, máš pravdu,“ hovoril richtár s rovnakým pochopením aj jej. Pri obede mu žena vyčíta: „Ale veď nemôžeš dať každej rovnako za pravdu, musíš zaujať postoj a veci riešiť!“ „Máš pravdu, žena moja, máš pravdu…“ odpovedal rovnako uznanlivo richtár aj svojej manželke…
Aj my túžime byť s každým zadobre, s ľuďmi i s Pánom Bohom. Ale na rozdiel od anekdoty v živote to tak nefunguje. Preto evanjelista Lukáš z Ježišovho učenia na vrchu nevyberá osem blahoslavenstiev, ale štyri dôvody byť blahoslavený a štyri, ktorým patrí varovné „Beda vám …!“ Keď Ježiš hovoril tieto slová, určite na učeníkov pohliadol s láskou a prajnosťou.
Vedel, že ak zostanú ozaj učeníkmi, doľahne na nich aj účasť na kríži svojho Majstra. No chcel ich povzbudiť, že kríž nemá posledné slovo a je len jednou stránkou tej istej mince, na ktorej je z druhej strany pravá blaženosť učeníka, zásadne odlišná od všeobecne uznávaných foriem blaženosti. Magna charta Božieho kráľovstva odhaľuje aj „logiku Kráľovstva“, ktorá je opačná než tá ľudská, lebo má iné kritériá a ciele.
Cítiť sa nasýtený, zabezpečený, uznávaný je síce príjemné, ale nebezpečné. Zastiera to oči a vôľu orientuje nesprávnym smerom. Pre trochu, ktorú máme, nevidíme, o čo prichádzame. Najmä ak sme po hriechu postihnutí krátkozrakosťou: dobre vidíme len veci, ktoré máme bezprostredne na dosah, ktoré sú hmotné, hmatateľné, ľahko a rýchlo dostupné.
Čím sú hodnoty vyššie a duchovnejšie, tým ľahšie sa nám strácajú z očí – prirodzený zrak máme oslabený a okuliare viery odložené v matrike. Pre tých, čo uveria, sa zrazu otvorí úplne nový svet. Ako keď turista vystúpi ponad hmly dolín alebo človek so slabým zrakom si nasadí okuliare.
Úplnú pohodu teda mať nemožno. Buď zdanlivý a dočasný pokoj ako odmena za ústupky a kráčanie s duchom sveta, no s osudovým Pánovým „beda“ a víziou nešťastnej večnosti, alebo dočasné znášanie neprijatia a nepochopenia, ale s úžasným prísľubom.
Máme teda na výber, aký druh nepríjemností a ťažkostí si chceme vybrať. Podmienka však je, aby to bolo „pre Syna človeka“ a nie problémy pre svoje kaprice, neznášanlivosť, pýchu či lenivosť. No stále platí, že všetko, čo za niečo stojí, aj niečo stojí.
Blahoslavenstvá boli adresované učeníkom, tým, čo vykročili za Ježišom a stali sa dedičmi Kráľovstva. Inak by boli len peknou ilúziou. Chudobných, trpiacich a prenasledovaných nazýva Ježiš blaženými, lebo už v duchu vidí odplatu, ktorá na nich čaká v nebi.
Neprišiel odstrániť problémy, ale dať im zmysel. A to je to najdôležitejšie. Zmysel umožňuje prijať i vydržať. Blahoslavenstvá „fungujú“ len vo viere, a to rozmenenej na drobné v jednotlivých postojoch viery. Stále znova si ho treba vzbudzovať. Problémy, bolesti a nepochopenia prichádzajú samy od seba. Postoj treba zaujať vedome a dobrovoľne.
