Mnohí mladí ľudia dnes nie sú proti Bohu. Len ich jednoducho nezaujíma. Viera im je ľahostajná. Ak nevyrastali v kresťanskej rodine, nemajú veriacich priateľov alebo neprešli ťažkou krízou, viera pre nich nemá miesto v každodennom živote. Nie je to nenávisť, skôr nezáujem.
Neil O’Boyle z organizácie Youth for Christ UK to výstižne pomenoval: „Táto generácia nie je voči viere nepriateľská – skôr neutrálna.“
Americkí výskumníci Smith a Denton opísali, že pre mnohých tínedžerov je náboženstvo ako starý kus nábytku – stojí tam, patrí tam, ale nikto si ho veľmi nevšíma.
Otázky sa zmenili
Dnes sa už ľudia nepýtajú: „Je to pravda?“, ale skôr: „Načo mi to je?“, „Pomôže mi to nejako v živote?“ Pravdu dnes mnohí neposudzujú podľa dôkazov, ale podľa osobnej skúsenosti. Zvedavosť sa neprebúdza cez informácie, ale cez túžbu.
Preto potrebujeme odfúknuť „kultúrny prach“ z nezáujmu – a zistiť, čo mladých vlastne zaujíma. Mnohí kresťania sa dnes cítia zneistení. Nevedia, ako začať rozhovor o viere – ani s priateľmi, ani s kolegami, ani v rodine.
Paradoxne – práve v dobe, keď existuje množstvo skvelých kníh, kurzov a nástrojov, ktoré by s tým mohli pomôcť. Ako teda hovoriť o Ježišovi s ľuďmi, ktorým je to „vlastne jedno“?
Britský teológ Alister McGrath to vystihol takto: „V 18. storočí bolo dôležité dokázať, že kresťanstvo je pravdivé. V 21. storočí je dôležité ukázať, že funguje.“ Ľudia sa už nepýtajú: „Je Biblia dôveryhodná?“, ale: „Prečo by som mal rozmýšľať o Bohu?“, „Čo mi to prinesie do života?“
„Je fajn, že tomu veríš, ale mne to nič nedáva.“ Takáto výpoveď nie je dnes ničím zriedkavým. Logické dôkazy a apologetika už dnes málokoho presvedčia. Namiesto otázky: „Je to pravda?“ zaznieva otázka: „Je to pre mňa pravdivé?“
Výskumy ukazujú, že pre mladých je smerodajná osobná skúsenosť. Ak niečo nezažili, nepripadá im to dôležité. Ich postoj by sa dal zhrnúť do vety: „Ak to neviem sám precítiť, tak o tom nemá zmysel hovoriť.“ To bol pre mňa zlomový moment. Ako mladý vedúci som na jednom seminári zrazu pochopil: ak chcem dnešným mladým priniesť evanjelium, musím im pomôcť zažiť, že Boh je skutočný.
Prvý krok: zážitok
Nielen tí, ktorí sa venujú pastorácii mládeže, hľadajú odpoveď na otázku: Ako môžu mladí ľudia, ktorí nemajú žiadne predošlé skúsenosti s vierou, prísť k osobnému stretnutiu s Ježišom? Začiatok dnes nie je v argumente, ale v zážitku. Jedným z dôležitých momentov je precítiť: „Mám dušu.“ Pavol to v Aténach vystihol nádherne: „Boh nie je ďaleko od nikoho z nás. V ňom žijeme, hýbeme sa a sme.“ (Sk 17,27-28) Aj dnes môže práve osobná skúsenosť prebudiť túžbu po Bohu. Preto sa snažíme vytvárať prostredie, kde sa dá viera „vyskúšať“ – ako v skúšobnej kabínke. Preto sú dôležité malé spoločenstvá, ktoré sa snažia žiť lásku a jednotu. Práve toto sú tie znaky, ktoré dávajú vieru aj dnes.
Ako veriaci môžeme byť citliví na otázky, ktoré si ľudia kladú, hoci ich nie vždy vyslovia nahlas. Mnohí v sebe nosia nejasný hlad, prázdno, neuspokojenú túžbu. To všetko sú stopy, ktoré k Bohu vedú. Stačí ich pomenovať – a vytvoriť priestor, kde sa môže niečo duchovné začať diať.
Keď človek raz precíti, že je viac než len telo a myseľ, začne sa čosi meniť. A z otázky: „Načo mi to je?“ je zrazu veta: „Možno na tom predsa len niečo bude.“
Spomínam si na reakciu jedného tínedžera, ktorý hovoril o tom, ako veľa by preňho znamenalo, keby mu „nejaká vyššia sila“ povedala, že je jedinečný a vzácny.
A to je ten zlom. Ešte sme nehovorili o Bohu, ešte nepozvali ku Kristovi – a predsa sa už niečo deje. Prvý krok bol urobený. Niekto stojí v „skúšobnej kabínke viery“, iný sa rozhodol, že vyjde v novom odeve aj na ulicu. A my kresťania ich môžeme na tejto ceste spoločne sprevádzať.
