Jednou z úloh „na dlhú trať“, ktorú moja osemročná dcéra má splniť v priebehu tohto školského roka, je prečítať minimálne päť kníh a vytvoriť o nich záznam v čitateľskom denníku. Výber prvej knihy padol na dielko s názvom Včelár Jožko od ilustrátorky a včelárky Simony Čechovej (Stonožka, 2019).
Príbeh hovorí o medvedíkovi Jožkovi, ktorý v chalúpke, v doline uprostred lesa, žije sám. Často býva smutný. Jedného dňa objavuje na šnúre na bielizeň veľké čudo. Beží k policiam s knihami, aby sa dozvedel, že tým čudom je roj včiel. Jožko kvôli tomu večer nevie zaspať. Ráno uteká do dielničky a stavia včelám úľ.
O niekoľko týždňov neskôr, keď Jožko otvára dvere svojej chalúpky, vidí namiesto pôvodnej pustatiny pole doružova rozkvitnutých stromov. Vďaka novým podnájomníčkam sa okolo medvedíka rozrastá život, ktorý k nemu privádza nových priateľov.
Všetci dobre poznáme štruktúru záznamu v čitateľskom denníku. Po informáciách o názve diela, mene autora a postáv a obsahu rozprávania nasleduje poznámka o tom, prečo sa nám kniha páčila. V denníku mojej dcéry stojí: „Kniha sa mi páčila, lebo je o nádeji.“
Nádej – jedna z božských čností, po ktorej rovnako ako po láske túži kresťan i nekresťan – nie je hlučný prchavý optimizmus živený bombastickými zážitkami, ale trvácna, neotrasiteľná hodnota ukrytá hlboko v ľudskom srdci, ktorá človeka povznáša, aj keby naňho padal celý svet.
Návod na to, ako ľudské srdce znepokojované ťažkými otázkami a kvárené problémami najrôznejšieho druhu dnes môže nadobudnúť nádej, nám ponúka príbeh o osamelom tvorovi.
Tento tvor namiesto prežívania začal skutočne žiť až po tom, čo dvere svojho života otvoril novému elementu – životonosným včelám. Nabral odvahu a neočakávanú návštevu vpustil do svojho príbytku i srdca. Udialo sa to, čoho sa sám nenádejal; čo si snáď už ani nevedel predstaviť; na čo možno pomaly aj zabudol.
Princíp (znovu)nadobudnutia nádeje spočíva v odvahe odomknúť dvere svojho srdca a vpustiť doň niečo nové – hodnotné, životonosné a pre našu dušu blahodarné.
Svet človeku ponúka mnoho „nádejí“, ale ako zdôrazňuje známy kazateľ a pedagóg: „Ten, kto nemá vieru, nespoznal tú pravú skutočnú nádej. Tá ho totiž prenesie aj cez hranice smrti a dáva mu šancu uniesť všetko, čo je v živote ťažké.“
Táto Nádej trpezlivo čaká a ticho sa pýta dnu. Chce vstúpiť a natrvalo sa usídliť v tvojom i mojom živote a presiaknuť ho trvalým pokojom a citeľnou i zjavnou radosťou.
Drahí čitatelia, nech obdobie Filipovky – štyridsaťdňového pôstu pred sviatkom Narodenia Pána – je časom, v ktorom budeme osobitne prosiť o odvahu pootočiť kľúčom zvnútra našich sŕdc, aby sme v nich onedlho mohli privítať a nechať životodarne pôsobiť Nádej všetkých nádejí.
