Svätý Ladislav, ktorého si Rímskokatolícka cirkev pripomína 27. júna, sa narodil v Poľsku ako syn budúceho uhorského kráľa Bela I. a poľskej princeznej Richézy (Adelheidy), dcéry poľského panovníka Meška I.
Jeho otec Belo sa spolu so svojimi bratmi Ondrejom a Leventem uchýlil do Poľska ešte začiatkom 30. rokov 11. storočia, aby unikol hnevu prvého uhorského kráľa svätého Štefana I. Do vlasti sa rodina vrátila až v roku 1048, keď kráľ Ondrej I. povolal Bela na uvoľnený kniežací stolec v Nitre.
Napätie v arpádovskej dynastii sa však čoskoro obnovilo. Ondrej I. dal už v roku 1057 korunovať svojho syna Šalamúna za budúceho kráľa, čím ohrozil nároky Bela. Ten sa preto v roku 1059 opäť uchýlil aj s rodinou do Poľska.
Na jeseň roku 1060 sa Belo s poľskými vojskami vrátil do Uhorska. Hoci Ondrejovi I. prišli na pomoc nemecké aj české oddiely, Belo zvíťazil v bitke pri Tise a 6. decembra 1060 bol v Stoličnom Belehrade korunovaný za uhorského kráľa. Jeho vláda však trvala len tri roky.
Po Belovej smrti odišli jeho synovia Gejza, Ladislav a Lampert opäť do Poľska. Obávali sa svojho bratranca Šalamúna, ktorý sa s podporou nemeckého kráľa Henricha IV. zmocnil uhorského trónu.
Bratovražedné boje ukončila dohoda uzavretá roku 1064 v Rábe. Šalamún zostal uhorským kráľom, zatiaľ čo Belovi synovia získali tzv. vojvodskú tretinu kráľovstva. Gejza sa stal kniežaťom v Nitre a spravoval jedenásť komitátov. Ladislav získal Biharské kniežatstvo so sídlom na hrade Bihar a tri komitáty.
Počas pôsobenia v Bihare sa Ladislav venoval predovšetkým obrane krajiny. Na rozdiel od svojho brata Gejzu, ktorý dal pravdepodobne v Nitre raziť poldenáre, Ladislav vlastné mince nevydával.
Obaja bratia verne stáli po boku kráľa Šalamúna pri viacerých vojenských výpravách. Roku 1066 bojovali proti benátskemu dóžovi, o rok neskôr proti Čechom, ktorí vpadli do oblasti Trenčína.
Najväčšou skúškou sa stal vpád Pečenehov v roku 1068. Tí prekročili hranice vo Východných Karpatoch, spustošili severné Sedmohradsko a cez priesmyk Mezeš prenikli až do Ladislavovho Biharska. Po vyplienení krajiny sa vracali s množstvom zajatcov a koristi.
Šalamún spolu s Gejzom a Ladislavom ich dostihli pri hrade Doboka v severnom Sedmohradsku. Rozhodujúca bitka pod vrchom Kerléš sa skončila víťazstvom uhorského vojska. Pečenehovia utrpeli ťažkú porážku a zajatci boli oslobodení. Práve táto udalosť sa neskôr stala základom známej svätoladislavskej legendy zachytenej na gotických freskách.
Od roku 1071 sa vzťahy medzi kráľom Šalamúnom a kniežaťom Gejzom výrazne zhoršovali.
Keď roku 1072 Šalamún vyhlásil novú výpravu proti Byzancii, Gejza i Ladislav tušili, že kráľ plánuje ich zajatie. Ladislav preto zostal s časťou vojska v oblasti Nyír na území Biharska pripravený zasiahnuť, ak by sa bratovi niečo prihodilo.
Gejza sa napokon zúčastnil výpravy proti mestu Niš, dnešnému srbskému mestu Niš. Kráľ od svojho zámeru ustúpil a po prijatí výkupného sa vojsko vrátilo domov.
Po návrate sa Gejza stretol s Ladislavom v Bihari, kde spoločne hľadali spôsob, ako čeliť kráľovým intrigám. Na bratovu radu odišiel Ladislav do Kyjevskej Rusi po vojenskú pomoc.Text
Keď sa v roku 1074 vrátil bez spojencov, Gejza ho vyslal na Moravu k svojmu švagrovi, olomouckému kniežaťu Otovi. Práve Ladislav zabezpečil českú vojenskú pomoc, ktorá rozhodla o výsledku bitky pri Mogyoróde 14. marca 1074. Šalamún utrpel porážku a Gejza sa stal novým uhorským kráľom.
Po víťazstve získal Ladislav Nitrianske kniežatstvo.
Šalamún sa však nevzdal. V rokoch 1074 až 1081 s podporou cisára Henricha IV. ovládal Bratislavu, Devín, Šopron, Mošon a ich okolie. Svoje sídlo si zriadil práve v Bratislave, ktorú Ladislav opakovane obliehal.
Nitrianske kniežatstvo si aj počas Ladislavovej vlády zachovávalo značnú samostatnosť a v mnohých smeroch vystupovalo ako osobitný štátny útvar s vlastnou politikou.
Po nečakanej smrti Gejzu v roku 1077 nastúpil Ladislav na uhorský trón. Nitrianske kniežatstvo prevzal jeho brat Lampert.
Definitívne ukončil spor so Šalamúnom až roku 1081, keď ho porazil pri Bratislave.
Ladislav bol hlboko veriaci kresťan, no zároveň schopný vojvodca. Jeho vláda priniesla Uhorsku obdobie stability a ukončenie dlhoročných dynastických sporov.
Udržiaval dobré vzťahy s Poľskom a usiloval sa aj o spojenectvo s Kyjevskou Rusou. Toto spojenectvo spečatil vydajom jednej zo svojich dcér za Vladimíra Monomacha.
Významným medzníkom bol rok 1083. Na Ladislavov podnet boli za svätých vyhlásení prví uhorskí svätci – kráľ Štefan I., jeho syn Imrich, biskup Gerhard (Gellért) a pustovníci Andrej Svorad a Benedikt.
Počas svojej vlády založil aj nové biskupstvá vo Veľkom Varadíne (Oradea, Nagyvárad) a v Záhrebe.
V roku 1091 požiadala Ladislava o pomoc jeho sestra Helena, vdova po chorvátskom kráľovi Dmitarovi Zvonimirovi.
Ladislav zasiahol do chorvátskych záležitostí a za chorvátskeho kráľa dosadil svojho synovca Álmoša. Tento krok vyvolal napätie vo vzťahoch s pápežom Urbanom II.
V tom istom roku musel čeliť vpádu Kumánov do Sedmohradska. Útočníkov porazil v bitkách pri Temeši a Oršove.
Podľa niektorých prameňov mal byť dokonca určený za vodcu prvej križiackej výpravy. Skôr než sa však výprava začala, počas ťaženia proti Čechom ochorel a 29. júla 1095 zomrel. Niektoré pramene ako miesto jeho smrti uvádzajú Nitru. Pochovaný bol vo Veľkom Varadíne.
Ladislav I. bol za svätého vyhlásený v roku 1192.
Jeho úcta sa rýchlo rozšírila po celom Uhorsku a mimoriadne silná zostala aj na území dnešného Slovenska. Jeho meno nesie množstvo kostolov, napríklad v Liptovských Matiašovciach, Čičarovciach, Spišskom Štvrtku, Bratislave – Starom Meste či v Košickej Novej Vsi.
Výnimočné miesto zaujíma svätec aj v gotickom maliarstve. Fresky so svätoladislavskou legendou možno obdivovať v Žehre, Veľkej Lomnici, Necpaloch, Bijacovciach, Bodiciach, Kraskove, Rimavskej Bani či Rimavskom Brezove.
Cyklus fresiek rozpráva príbeh Ladislavovho boja s Kumánom, ktorý uniesol dievčinu Ladivu. Scény zachytávajú prenasledovanie nepriateľa, boj, Ladivinu pomoc pri porážke únoscu i záverečný odpočinok svätého Ladislava v jej lone.
Často býva zobrazovaný aj spolu so svätým Štefanom a svätým Imrichom ako trojica arpádovských svätcov, napríklad v Krásnohorskom Podhradí.
Jeho tradičnými atribútmi sú sekera alebo halapartňa.
