„Tepláky a mikina sú v pohode. Tenisky takisto. Veď idem len na skok dole do ‚samošky‘. Kľúče a mobil mám. Tašku nepotrebujem. Môžem vyraziť,“ hovorím si v duchu pred zdanlivo banálnou návštevou predajne potravín pod naším bytom pred pár dňami.
Len čo poklusom zdolám tri poschodia a krátky chodník, vstupujem do predajne. Z náhlivého kroku nepoľavujem. Doma na stole ma čaká rozpracovaný text a nejaký nákup ma v práci nemôže zdržať ani o minútu viac, ako je nutné.
V duchu sa teším. V predajni som samučičká sama, a teda mi nehrozí zbytočné čakanie pri pokladni. Presne viem, čo potrebujem. Trielim ku konkrétnemu regálu a upieram zrak na balíček s čiernym korením.
Už-už k tovaru víťazoslávne načahujem ruku, keď v tom z reproduktorov zaznievajú povedomé tóny elektrickej gitary a bicích. Pridáva sa k nim ženský hlas, padajú prvé slová v angličtine a ja sa v duchu prenášam do čias svojej strednej školy Gymnázia blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča v Prešove.
To vám bola stredná! Na raňajšie a popoludňajšie chvály v školskej kaplnke ako prví prichádzali spolužiaci metalisti a pankáči. Obľúbenou literatúrou bola kniha Evangelium podle svatého lotra od francúzskeho kňaza Guy Gilberta v českom preklade (Portál 2008). Vrcholom slávenia boli spoločné sväté liturgie každú stredu a vo sviatok a duchovné cvičenia raz ročne pod vedením legendárneho o. Jozefa Marettu v nádhernom prostrední Kopytovskej doliny.
U pubertiakov by ste čakali skôr nedobrú rebéliu. Na mojej strednej škole sa mi však dostalo požehnanie zažiť rebelov s dobrým srdcom. Len pre predstavu: maximálnym priestupkom jednej skupinky mladých nadšencov pre Krista bol útek na kresťanský hudobný festival Campfest rovno z vyučovania.
Životným štýlom tých ľudí bola snaha o neustály dialóg s Bohom. Vieru žili a naďalej sa ju snažia žiť autenticky a prakticky. Viem to vďaka priateľstvám, ktoré pretrvávajú dodnes.
Skúsenosť živej viery, ktorú mi dala moja stredná škola, ma neprestáva fascinovať a obohacovať, verím, že navždy. Pieseň s názvom „Jeden z nás“ od Joan Osborne (v anglickom origináli „One of Us“, album Relish, 1995), ktorú som si po dlhých rokoch znova nečakane vypočula v malej predajni potravín pri kúpe čierneho korenia, mi ju dokonale pripomenula.
O čom vlastne spieva tá pieseň? Predkladá hypotetické scenáre božsko-ľudskej existencie. Pýta sa, ako by sme sa správali voči Bohu, keby bol cudzincom na ulici alebo cestujúcim v autobuse. Podnecuje nás prehodnotiť vieru a spôsob, akým reagujeme na stretnutie s Bohom nie vo vznešených, ale v bežných, každodenných podobách.
Text kladie otázky ako: „Ak by Boh mal meno, aké by bolo?“ „Ak by Boh mal tvár, ako by vyzerala?“ a napokon: „Ak by si Boha stretol v celej jeho sláve a mohol mu položiť jedinú otázku, ako by znela?“
V tej malej predajni potravín som napokon zotrvala do odznenia posledného akordu piesne. Odchádzala som odtiaľ pomalým krokom, dotknutá a zamyslená – ako keď si vás Boh nečakane zoberie na slovíčko.
K otázkam, ktoré mi tá pieseň nanovo pripomenula, pribudli mnohé ďalšie. Ale o tých niekedy nabudúce.
