Keď som bol dieťa, predstavoval som si nebo ako obrovský panelák. Na najvyššom poschodí býval Boh, samozrejme, v byte s balkónom a výhľadom na večné záhrady. My ľudia sme sa tlačili niekde na prízemí, v bytoch, kde sem-tam tiekla voda, sem-tam škrípali dvere a občas sused odvedľa robil „kravál“. A kdesi v pivnici bolo peklo, také, kde sa nonstop kúri a správca domu vyzerá ako čert s uhlíkom v zuboch.
Bol to jednoduchý, pre mňa sympaticky logický systém. Dodržíš pravidlá, Boh ťa zavolá hore do penthousu s vírivkou na balkóne. Nedodržíš, šupne ťa do kotolne. Hotovo. Lenže ako som neskôr zistil, realita mi túto pohodlnú architektonickú fantáziu úplne rozbila. Žiadny dvojposchodový vesmír. Vraj žijeme v jednoposchodovej stavbe. A navyše bez výťahu.
Znie to trochu nudne, kým si neuvedomíš, čo to vlastne znamená. Ak je svet jednoposchodový, Boh nie je len niekde hore, skrytý v luxusnom byte. On je v susedovej kuchyni, kde sa pripálila omeleta, aj v mojej nie príliš upratanej kúpeľni, kde sa plesni darí lepšie ako mojim životným rozhodnutiam. Je všade. A to je, priznám sa, trochu nepríjemné, lebo človek by si občas želal mať aspoň chvíľu súkromie, napríklad keď v záchvate prokrastinácie pozerá tretí diel nového seriálu alebo keď napoludnie len tak leží v posteli a ignoruje vyzváňajúci telefón.
No dobre, povedzme, že prijmem túto verziu reality, teda jednoposchodový svet. Je to tento svet (a nie nejaký „iný svet“), je to tento život (a nie nejaký „iný život“), ktorý bol daný človeku ako sviatosť Božej prítomnosti, darovaný ako spoločenstvo s Bohom, a len skrze tento svet, tento život, premieňajúc ich na spoločenstvo s Bohom, mal človek byť tým, kým má byť.
Cieľom nás kresťanov nie je uniknúť z tohto života, odhodiť smrteľné telo a vyjsť hore, na „druhé poschodie“, kde je Boh. Naším cieľom je priniesť seba a celý svet Bohu, nielen pre život ľudstva, ale pre život celého stvorenia. Ak je tento svet kráľovstvom – alebo skôr v procese premeny na Božie večné kráľovstvo –, potom nebo a peklo nie sú miesta, kam sme posielaní. Nie sú to vôbec miesta.
Ale ako sa teda dostať do toho neba? Prípadne, ak cestu do neba nechám na Boha, aspoň by som si mal byť istý, ako sa náhodou nedostať do toho pekla. Lenže my moderní veriaci máme žolíka: milosrdného Boha, ktorého vyťahujeme vždy, keď sa naše svedomie čo i len na chvíľku ozve. Usmejeme sa, zakývame a týmto Božím milosrdenstvom svoje svedomie ubijeme a uložíme ho kdesi hlboko, až už nie je počuť.
Cirkev však učí, že to, čo interpretujeme ako spásu alebo zatratenie, je vlastne naša odpoveď a skúsenosť Božej bezpodmienečnej lásky. Ako čítame v evanjeliách: Boh dáva vychádzať svojmu slnku nad zlých i dobrých a zosiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. To isté slnko – podľa nášho vnútorného stavu – nás buď hreje, alebo spaľuje. Ten istý dážď – podľa nášho vnútorného stavu – buď uhasí smäd, alebo nás utopí. Je to to isté slnko, ten istý dážď, rozdiel je v našej odpovedi.
Vraj všetko závisí odo mňa, od toho, či na slnko reagujem ako paradajka, čo krásne dozrieva, alebo ako kúsok gumy, ktorý sa roztopí a prilepí na chodník.
Ako napísal svätý Izák Sýrsky: „Láska… je daná všetkým. Ale sila lásky pôsobí dvojako: mučí hriešnikov, ako sa to deje aj tu, keď priateľ trpí pre priateľa, ale stáva sa zdrojom radosti pre tých, ktorí zachovali jej povinnosti.“
Svätý Gregor Naziánzsky dodáva: „Boh je svetlo, ale nie každému svieti rovnako. Pre jedných je jasom radosti, pre iných ohňom spaľujúcim.“
Tento obraz lepšie pochopíme, ak použijeme prirovnanie, ktoré často používajú cirkevní otcovia: Boh ako oheň. Ak dáme do ohňa suché drevo, spáli sa na popol. Ale ak do ohňa vložíme zlato, zahreje sa a žiari ako plameň. Stále ostáva zlatom, ale zjednotené s ohňom je premenené a nesie jeho teplo a svetlo.
A táto jednota a premena sú dôležité, pretože svet sám osebe nie je Božím večným kráľovstvom, tak ako ani my sami osebe nie sme nesmrteľní. Spása teda znamená aj premenenie.
Boh je obrovský oheň. A ja som buď kus suchého dreva, čo vzbĺkne a skončí kdesi v popolnici, alebo kus zlata, čo sa síce riadne spotí, ale nakoniec začne pekne žiariť. Väčšinou mám podozrenie, že som lacná zliatina, čo sa síce blyští, ale v ohni sa namiesto očakávanej žiary rozpadne na prach.
Spása sa neodohráva niekde „tam hore“ alebo „tam dole“, ale tu, v tejto komédii každodennosti: v rozhovore s protivným kolegom, v tom, ako reagujem na fľaky z rozliatej kávy, v trpezlivosti, keď mi wifi zase seká presne vtedy, keď hľadám niečo „duchovne dôležité“.
Je to vlastne dosť vtipné: myslíme si, že Boh čaká od nás heroické činy, zatiaľ čo on možno sleduje, či dokážeme neprehlušiť jeho lásku vlastným šomraním. A kým ja dumám, či ma čaká luxusná večnosť v penthouse alebo kotolňa v pivnici, Boh mi vraj len trpezlivo opakuje: „Som tu, milujem ťa. Skús to vydržať a uvidíš, že sa to netýka bytového domu, ale tvojho srdca.“
Jednoposchodový vesmír. Nie je to taká veľká romantika, ako by som čakal či ako mi ukazuje umelá inteligencia. Ale je v tom čosi oslobodzujúce: nemusím liezť hore po imaginárnych schodoch do neba ani sa desiť pádu do suterénu. Jediné, čo mám urobiť, je otvoriť oči a pripustiť, že tu a teraz je už začiatok kráľovstva.
A tak si hovorím: Ak je pravda, že aj obyčajné zlato v ohni môže zažiariť, tak hádam aj ja. Hoci som momentálne viac ako nepodarený odliatok, mám šancu. Možno sa raz podarí, že budem skôr žiariť než syčať.
