Katolícka cirkev je vyhľadávaným objektom fackovania, odkedy sa rovnaké zaobchádzanie dostalo aj jej Zakladateľovi. Podľa jeho vzoru sa však pýta aj ona: „Ak som zle povedal, dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ?!“ (Jn 18,23) A tie údery dnes nemusia mať výlučne fyzickú podobu.
V istom zmysle môžeme za takú „facku“ považovať aj masívny odliv jej členov. V Európe a Severnej Amerike sa počet jej členov neustále znižuje. Zverejnené štatistiky dosahujú za posledné roky rekordne vysoké čísla odídencov.
Túto situáciu sa niektorí pokúsili dať do súvisu s krízou otcovstva. Podľa nemeckého teológa a psychoterapeuta Manfreda Lütza je na vine neprítomný otec. Keď sa v 90. rokoch robil prieskum, ktoré najčastejšie dôvody vedú ľudí von z Cirkvi, vyhrávali najmä tri: pápež, celibát a pritvrdý postup voči bývalému katolíckemu kňazovi a teológovi Eugenovi Drewermannovi. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby tieto katolícke dôvody neuvádzali evanjelici pri výstupe zo svojej cirkvi.
Okrem všeobecného zmätku či ľahostajnosti to viacerí interpretovali ako dôležitý protest. Nemôžem vystúpiť z Katolíckej cirkvi, s ktorou nesúhlasím? Tak potom vystúpim zástupne z tej svojej.
Ale prečo je vlastne práve Katolícka cirkev takým vyhľadávaným objektom protestu? Okrem častej kritiky škandálov a neaktuálnej náuky je tu aj jedna hlbšia príčina: otec.
Práve ten totiž chýba. Buď je neprítomný fyzicky, alebo vnútorne. Vyjadruje to známe motto, podľa ktorého je manželka lekára vdova, ktorej manžel ešte žije. A namiesto profesie lekára by sa dalo dosadiť množstvo iných povolaní. Napokon, svoje o tom vie aj manželka kňaza.
Vnútorná neprítomnosť kráča nezriedka ruka v ruke s vnútornou nezrelosťou. Deťom dovolíme všetko a chceme sa cítiť o rok mladšie ako najmladšie z nich. Čo chýba dnešným deťom? Okrem iného aj možnosť vytvoriť si vlastnú pozíciu v reakcii na „spoľahlivý odpor“. Výsledkom je nekontrolovaná agresivita. Nejeden učiteľ by mohol písať eseje, ako to už dávno vzdal a je len neutrálnym sprostredkovateľom vedomostí.
Situácia je sťažená aj v príchode do dospelosti. Hoci žijeme v demokratickej spoločnosti, ešte sme doposiaľ nemali toľko šéfov ako dnes. Poddaný minulých storočí videl svojho pána dvakrát v roku, keď mal odviesť dávky. Dnes vám šéf dýcha na chrbát každý deň. Strach o existenciu svoju a svojej rodiny mi nedovolí vypustiť nahromadenú agresivitu týmto smerom. A tá sa len hromadí a hromadí, až si to napokon odnesú moji najbližší. Široko-ďaleko chýba objekt môjho protestu. Chýba dokonca aj taká inštitúcia.
Až na jednu – Katolícku cirkev. Kto stojí na jej viditeľnom vrchole? Muž, ktorého titulujeme Svätý Otec. Nevadí, že to nie je náš biologický otec. Ale konečne sme našli niekoho, na kom si môžeme vyventilovať svoju frustráciu.
Práve Katolícka cirkev sa hodí dobre na vyplnenie prázdneho miesta v spoločnosti, kde chýbajú otcovia. Má totiž autority, hierarchiu, a keď sa tí vyjadria jasne najmä k morálnym otázkam, strhne sa búrka protestov. V tomto zmysle neudivuje, keď sa prejaví kolektívna puberta spoločnosti voči tomuto „otcovi“, ktorého mnohí zástupne vidia v Katolíckej cirkvi. A dobre vieme, kde sme protestovali počas obdobia biologickej puberty asi najviac. V oblasti sexuality. Čo v tomto kontexte odráža protestná námietka „Prečo nám Cirkev lezie do našich spální“? Nesúvisí s prejavom pubertálneho vzdoru „dospievajúceho“ ľudstva?
Do tejto myšlienkovej schémy zapadá aj vyjadrenie francúzskeho teológa Olivier-Maurice Clémenta, ktorý tento stav, čo podľa neho sa začal osvietenstvom, nevidí len v negatívnom svetle, ale ako dôležité adolescentné obdobie človeka, ktorý prejavuje vzdor voči svojmu Otcovi. Chce si to vyskúšať sám, aby sa napokon na vlastnej koži presvedčil, že také jednoduché to nebude.
Obdobie vzdoru je vraj dôležité a potrebné z kolektívneho pohľadu. Otázne zostáva, či ako jednotlivec po období vzdoru dospejem k srdcu dobrej správy, teda evanjelia. Tam čaká Otec s otvorenou náručou, ktorý sa rozbehne oproti mne, keď vidí minimálny náznak môjho rozhodnutia vrátiť sa domov. A na facky, ktoré som mu uštedril, dávno zabudol.
