V posledných dňoch Slovensko opäť potrápili silné búrky a prívalové dažde, ktoré spôsobili veľké problémy. Silné krúpy môžu zničiť úrodu, čoho sa obávajú mnohí záhradkári. Poprevracané stromy sťažujú prejazd vozidiel a zaplavené pivnice, cesty či dvory obytných domov prinášajú nemalé finačné straty. Mnohých z nás ovládne bezmocnosť pri pohľade na vyčíňanie prírody, ktoré nedokážeme ovládať.
Zábery z východného Slovenska sú alarmujúce. Následkom búrok voda odniesla chladničky, skrinky aj plastové fľaše a rôzny vyhodený odpad, ktorý čakal v prírode. Rieka vyzerá ako skládka. Môžeme hromžiť, smútiť, ba dokonca reptať na Pána Boha, čo to tam hore vyvádza s počasím, ale nemôžeme si za stav našej planéty vlastne sami? Odpad, ktorý z prírody vyplavila rieka nepadol z neba, ale zaniesla ho tam ruka človeka.
Možnože nezmením celý svet, ale malými krokmi môžem prispieť k zmene svojho priestoru. Keby si to povedal každý, niekam by sme dokráčali. Každým vyhodeným papierom v prírode, zle separovaným odpadom dávam najavo svoj postoj. Od zajtra sa už budem snažiť, niekto to poupratuje alebo – veď sa to časom rozloží. Táto úvaha však nechce byť o ekológii, aj keď pohľad na rieky plné odpadu nám môže otvoriť oči. No mne to otvorilo oči hneď dvakrát.
Išlo o otázku čo búrka vyplavila z môjho srdca. Položil som si ju v spojitosti s príbehom z evanjelia, v ktorom Ježišových učeníkov, skúsených rybárov, prekvapila búrka. Utíši ju však ich Majster, keď ho zobudia.
Apoštoli, ktorí kráčali s Ježišom, videli zázraky na vlastné oči. V čase búrky však strácajú vieru. Nič zvláštne, veď sa nachádzajú v nebezpečenstve. Problém je v tom, že až búrka vyplaví to, čo je ukryté. Tak ako búrky a záplavy priniesli ukrytý odpad, podobne aj v našom srdci drieme „odpad“ hriechu, nedôvery, výčitiek voči Bohu či svojim blízkym.
V bežnom živote to neustále odkladáme, neriešime svoje vzťahy, až napokon krízová situácia vyplaví, ako na tom vlastne som. Duchovná búrka uvoľní môj hnev, opačný názor, niečo čo som ukrýval pred svetom. A minúta silného prívalového dažďa mojich nekontrolovaných slov dokáže priniesť vzťahovú povodeň.
Ako je nesprávne a nebezpečné zahrávať sa s prírodou, ktorá nám nakoniec vráti to, čo sme do nej investovali, rovnako je dôležité čistiť svoje srdce a nenechávať až búrku, aby vyplavila moje skryté emócie.
V jednom aj druhom prípade sú dôsledky hrozivé. Neodkladajme to na zajtra, postavme sa k svojmu životu zodpovedne už dnes.
Aká je moja viera naozaj, odhalí až búrka.
