Ježiš zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal: „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy. A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. (…) Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami. (Lk 24,35-48)
Keď sa Ježiš objavil uprostred učeníkov za zatvorenými dverami večeradla, vyvolal rozruch a zmes úžasu, radosti i zdesenia. Je zaujímavé, koľko času pri takom významnom stretnutí venoval dokazovaniu, že je učeníkom rovnako bezprostredne blízky ako predtým. Nechával sa nimi dotýkať, dal sa nimi pohostiť, vypýtal si a zjedol pred nimi rybu. Zvláštna teofánia – zjavenie Boha, prejavujúce sa zjavovaním a približovaním toho najobyčajnejšieho ľudského.
A predsa to bola pravá teofánia! Tú v srdciach učeníkov spôsobil Duch Svätý zvnútra tým, že zrazu začali chápať zmysel Písem, podľa ktorých sa oddávna mali veľké Božie plány uskutočniť práve takýmto ľudským spôsobom. Nie hromobitie a zemetrasenie ohurujúce zmysly, ale tichý vánok, premieňajúci oči srdca a umožňujúci vidieť v malom veľké a v ľudskom božské.
Ježiš ukázal, že i po zmŕtvychvstaní, v čase Cirkvi, sa bude k nám naďalej približovať vo veľmi jednoduchej, ľudskej, každodennej podobe. Božský rozmer jeho osoby sa nebude prejavovať mysterióznymi javmi, ale prenikne do hĺbok Písem a tajomstva jeho diela. Preto ako druhý krok práve uprostred rodinnej spontánnosti otvoril učeníkom oči duše a tajomný zmysel Písma. Tretí krok? Žiť z tejto pravdy.
Oči viery zatieňuje tieň hriechu. Preto ako základný krok pre vstup do sveta viery treba hlásať pokánie a odpustenie hriechov „v jeho mene“, teda v jeho sile a láske – odpustenie, ktoré môže dať len Boh. Až potom si srdce možno napĺňať eschatologickým pokojom účasti na Božej prirodzenosti, životom v jeho rodine.
Pochopiť zmysel Písem teda znamená pochopiť obetujúcu sa vykupujúcu lásku. K tomu smerujú a z tohto tajomstva čerpajú celé dejiny spásy. Vyhýbať sa ceste kríža znamená uzatvárať sa pred zmyslom Písem. Trpiaci, obetaví a milujúci ľudia v nich odjakživa vyčítali viac než učene študujúci. Bez teológie kríža niet čo ohlasovať, hriech naďalej ťahá k zemi a zatemňuje rozhľad. Učeník musí najskôr vykročiť a niesť svoj kríž, až potom sa s druhými deliť o svoju skúsenosť.
Pán aj po zmŕtvychvstaní vstúpil do každodenného reálneho života svojich učeníkov. Do ich ustráchanosti vstúpil s pozdravom a prianím pokoja, ktorý svet nemôže ani dať, ani vziať. A keď si myslia, že je všetkému koniec, dáva im úplne nové, svetové poslanie.
To je základný „vzorec“ a duch každej Veľkej noci a jej novosti. Každoročné svieže, úplne originálne pozvanie. Rozdiel je len v tom, kto naň ako odpovie a ako sa do odpovede osobne vloží. Prvým prahom, ktorý treba prekonať, je mylné presvedčenie, že sa ma to netýka.
A že treba odpovedať tu a teraz.
