Slovo askéza vyvoláva v mnohých zmiešané pocity. Niekomu sa vybaví prísny mních v tmavej cele, skromné jedlo, mlčanie a odopieranie radosti. Iným zas predstava úteku zo sveta, sebabičovania či dokonca telesne nepriateľského kresťanstva, ktoré podozrieva pôžitok a radosť zo života.
Tento obraz však skresľuje. Pôvodne totiž askéza neznamená sebatrýznenie, ale cvičenie – školu života, ktorá chce človeka oslobodiť pre to podstatné. V spoločnosti poznačenej konzumom, zrýchlením a prebytkom sa táto dimenzia stáva nanovo dôležitou.
Dobrovoľný pôst či zrieknutie sa môže – paradoxne – viesť k väčšej intenzite, radosti zo života a vnútornej šírke. Preto sa oplatí pozrieť triezvym pohľadom na svedectvo Biblie, na skúsenosť mníchov a cirkevných otcov i na dnešné hlasy, aby sme objavili, čo môže askéza znamenať pre nás.
Korene askézy
Grécke slovo askesis pôvodne znamená „cvičenie“, „tréning“, „nácvik umenia“. V antike sa používalo najmä v športe: atlét trénuje, zrieka sa vecí, obmedzuje sa – nie preto, že by život nenávidel, ale aby usporiadal svoje sily a dosiahol cieľ. Príbuzným pojmom je enkrateia: sebakontrola, miernosť, zdržanlivosť. Označuje schopnosť nebyť otrokom vlastných pudov, ale vedome formovať život. Už Sokrates v tom videl cnosť panovníka: len kto ovláda seba, môže niesť zodpovednosť aj za iných.
Biblia tento pojem síce priamo nepoužíva, no myšlienku pozná: pôst, zdržanlivosť, miernosť, nasledovanie. Pavol prirovnáva kresťanský život k bežeckým pretekom (porov. 1 Kor 9,24-27). Kresťan sa cvičí v disciplíne nie preto, aby sa ničil, ale aby dosiahol cieľ – slobodu v Kristovi.
Askéza je teda od začiatku chápaná pozitívne: ako forma tréningu, ktorý slúži životu.
Hlasy otcov: Askéza ako cesta k slobode
V prvých storočiach kresťanstva získala askéza osobitnú váhu. Púštni pustovníci, mnísi v Egypte a Sýrii či západné rehoľné hnutia chápali svoj životný štýl ako odpoveď na svet ohrozený morálnym úpadkom a duchovnou plytkosťou.
- Bazil Veľký (4. storočie) zdôrazňoval, že pôst nie je samoúčelný, ale otvára srdce pre modlitbu. Askéza oslobodzuje a robí človeka vnímavým na Božiu blízkosť.
- Ján Zlatoústy varoval: „Ak pôst len oslabuje telo, ale neočisťuje dušu, je zbytočný.“ Askéza má premieňať človeka, nielen meniť vonkajšie formy.
- Augustín (†430) rozlišoval medzi uti (používať) a frui (užívať si). Dobrá tohto sveta majú byť používané, nie zbožšťované. Len Boh je ten, koho možno skutočne „užívať“.
- Kánony apoštolov (okolo roku 380) dokonca varujú pred znevažovaním stvorenia: kto sa zriekne manželstva či mäsa nie z rozhodnutia, ale z odporu, „ako keby stvorenie bolo zlé“, má byť napomenutý.
Už prví otcovia teda vedeli, že askéza môže stratiť svoj správny obsah a smer – a preto zdôrazňovali, že musí zostať priateľská k životu. Pravá askéza nie je opovrhovaním svetom, ale cestou, ktorá oslobodzuje pre Boha, pre druhých i pre seba samého.
Riziká skreslenia askézy
Askéza môže byť aj nesprávne pochopená:
- ak zostane len vonkajšou formou, stane sa „veľkolepým mechanizmom vytláčania“;
- ak sa zmení na nepriateľstvo k telu, znehodnocuje stvorenie a míňa sa s evanjeliom;
- ak sa predvádza, stáva sa nástrojom márnivosti (Kol 2,20-23).
Treba preto rozlišovať: askéza nie je sebabičovanie, ale umenie sebaformovania. Neznamená žiť menej, ale žiť inak – vedomejšie a hlbšie.
Áno životu
Pravá askéza nechce život zúžiť, ale rozšíriť. Oslobodiť pohľad pre to, čo nesie.
- František z Assisi žil v radikálnej jednoduchosti – bez zatrpknutosti, s radosťou, ktorá bola nákazlivá. Vlastnil málo, a predsa spieval „Chválospev na stvorenie“. Jeho zrieknutie sa nebolo útekom, ale pozvaním k radosti z podstatného.
- Hans Jonas v 20. storočí volal po „novej skromnosti“: iba kultúra sebazábran môže zachrániť Zem pred zničením.
- Teológ Stefan Vesper vyjadril to súčasne: „Blahoslavení, ktorí pochopili, že zrieknutie sa nie je trest, ale zisk a hĺbka.“
Vo všetkých týchto hlasoch sa ukazuje: Askéza nie je odmietnutím života, ale vyznaním podstatného. Je školou slobody.
Podoby askézy – kedysi a dnes
Tradícia pozná rôzne formy asketickej praxe:
- potravinová askéza: pôst, miernosť v jedle a pití;
- sexuálna askéza: dočasná zdržanlivosť či celibát, aby sa človek mohol venovať iným úlohám;
- askéza spojená s kultom: modlitba, mlčanie, duchovné cvičenia;
- ekologická askéza: dnes vedomé obmedzovanie spotreby, udržateľnosť, šetrenie zdrojov.
Spoločným cieľom všetkých foriem je sloboda. Nejde o „nie“, ale o vedomejšie „áno“ životu, Bohu a ľuďom.
Prečo ju potrebujeme dnes
Naša doba netrpí nedostatkom, ale prebytkom: priveľa vecí, možností, nárokov… A práve preto môže byť zrieknutie sa oslobodzujúce.
- Ekologicky: bez sebaobmedzenia nezachránime klímu, biodiverzitu ani zdroje. Askéza tu nie je únikom, ale investíciou do budúcnosti.
- Sociálne: kto sa delí, zrieka sa vlastného „viac“ – a vytvára priestor pre spravodlivosť. Askéza otvára oči pre potreby iných.
- Duchovne: zrieknutie sa uvoľňuje priestor pre hĺbku. V odpútaní sa objavujeme, že šťastie nespočíva v majetku, ale v bytí.
Takto chápaná nie je askéza anachronizmom, ale životodarným impulzom. Pozýva hľadať mieru – nie podľa trhu, ale podľa človeka.
Menej je viac – a oslobodzuje
Askéza teda znamená cvičiť sa, aby sme boli slobodní: slobodní od tyranie konzumu, od bremena večného „viac“, slobodní pre Boha, pre druhých a pre seba. Už Talmud to vystihuje jasne: „Ak sa zriekneš dovolených radostí, nerobí to z teba svätca, ale skôr hriešnika.“
Kresťanská askéza rovnako nechce zabíjať radosť, ale očisťovať ju. Je vyznaním života – cestou cvičenia, ktorá vedie k väčšej hĺbke, vďačnosti a pokoju. Askéza nie je prežitkom, ale darom. Pomáha nájsť orientáciu v džungli možností, odložiť prebytočnú záťaž a objaviť to podstatné: plnosť života, ktorú prisľúbil Kristus.
