Raz za čas je veľmi osožné položiť si tie najzákladnejšie otázky. Totiž mnohí ľudia v mojom okolí sa ma pýtajú, prečo som kresťanom. A tá najzákladnejšia otázka znie: Čo znamená pre mňa a pre môj život, že som sa stal kresťanom?
Pred rokom a pol som viedol rozhovor s metropolitom Gréckokatolíckej cirkvi vladykom Jonášom. Z neho mi v pamäti osobitne utkvela jedna veta: „Je možné žiť v kláštore a neveriť v Boha.“ Uvedomil som si, že to isté môže platiť aj pre autora zbožných zamyslení, pre autora, ktorý píše a skúma príbehy svätcov, ale i pre autora, ktorý dokonale pozná katolícku dogmatiku a morálku. Práve preto, že sa človek celým srdcom zaoberá kresťanstvom a vierou, hrozí nebezpečenstvo, že sa zo živého vzťahu stane iba objekt skúmania.
Táto profesionálna deformácia, často prisudzovaná zanieteným vedcom, ktorí na Petriho miske sústredene sledujú objekty svojho pozorovania v mikroskope, nie je nástrahou iba pre autorov zaoberajúcich sa vierou, ale aj pre samotného čitateľa.
Preto je raz za čas dobré odtrhnúť oči od mikroskopu a obzrieť sa, kde vlastne stojím a o aký základ sa opierajú nohy mojej kresťanskej identity.
Dôvod číslo jeden:
Nebol by som kresťanom, keby som si nemyslel, že Boh je skutočný. A to nie je samozrejmosť, ako hovorí spomenutý vladykov citát. Ani ja som si v istom období života týmto tvrdením nebol celkom istý.
Ako som rástol, prechádzal zo základnej školy na gymnázium, začal som si uvedomovať, že si nie som istý, či Boh naozaj je. Náboženstvo, kde sme si spievali v kruhu „Otec Abrahám sedem synov mal“, som zaraďoval k oddychovému času, ktorý slúžil ako rozptýlenie pri počítaní zlomkov a písaní diktátov. Náboženstvo bolo v jednej kategórii s výtvarnou, hudobnou či telesnou výchovou – predmetmi druhej kategórie.
Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol maturovať z náboženstva.
Rodičia ma vychovávali v katolíckej viere od mala, navštevoval som cirkevné gymnázium, a predsa som si nebol istý, či Boh nie je len nejaká idea, príbeh, ktorý si rozprávame, aby sme pochopili svet.
A tak som prestal chodiť do kostola. Lenže prázdne miesto, ktoré vo mne ostalo, nedokázalo nič zaplniť. Ani pollitre piva, ani krásne slovenské kopce, ba ani krásne slovenské ženy. Viedol som dlhé dialógy s Nietzschem, Heideggerom či Dostojevským. Vydal som sa na cestu Tao Te Ťing čínskeho mudrca Lao-c’. Chvíľami som sa nechal viesť princípmi Siddhárthu, u nás známeho ako Buddha.
A moje vyhladované ja stále strácalo na váhe.
Tak som so slzami, spolu s Mojžišovým bratom Áronom, kričal k Bohu, o ktorom som si nebol istý, či tam naozaj je, a prosil som ho: ak si skutočný, ak tam si, „prosím, vyjasni nado mnou svoju tvár“.
A robil som to deň čo deň celé týždne. Bez odpovede som hľadel do prázdna. Prosil som, bez nádeje na odpoveď, no zúfalo túžiac po nej.
Až napokon odpoveď prišla.
Jedného dňa, uprostred tejto modlitby, akoby cezo mňa prešla ruka, aby ma utešila. A akoby hlas ku mne prehovoril: „Nemusíš sa báť.“ Samozrejme, nebola to doslova ruka ani doslova hlas. A predsa sa v tej chvíli niečo stalo. Niečo také silné, že to dodnes nedokážem celkom pochopiť. Niečo také vplyvné, že práve preto som tu a píšem toto.
V tej chvíli som si uvedomil, že moja modlitba nebola len monológom do prázdna. Niekto počúval.
Druhý dôvod, prečo som kresťanom:
Som kresťanom nielen preto, že Boh je skutočný, ale aj preto, že Syn Boží, druhá osoba Najsvätejšej Trojice, sa stal človekom.
Pretože Ježiš Kristus zomrel s nami, aby sme my mohli s ním povstať.
A uvedomujem si, že to viem nie pre teologické argumenty, ale preto, že som na vlastné oči videl silu Kristovho zmŕtvychvstania.
Vidím odvahu a odhodlanie, s akým ľudia zápasia, aby boli trpezliví, láskaví a milujúci. Vidím, ako sú životy skutočne premieňané Kristom; ako sa obyčajní ľudia stávajú svätými skrze svoje spojenie s Ježišom.
Vidím to v neochvejnej odvahe ľudí, ktorí napriek tomu, že trpia a zažívajú veľké bolesti, neprestávajú chváliť Boha; neprestávajú k nemu volať celým svojím srdcom.
Vidím to v tom, ako pred niekoľkými rokmi 21 koptských pravoslávnych kresťanov radšej zomrelo, než by zapreli Ježiša, presne tak, ako to robili generácie kresťanských mučeníkov od svätého Štefana pred 2 000 rokmi až dodnes.
Vidím to v mnohých ľuďoch, ktorí si počas totality vybrali radšej väzenie, než by mali zaprieť Krista.
Od tých, ktorí sa nebáli ani ohňa, ani meča, po tých, ktorí sa neboja choroby či nehody – jediné, čo dáva všetkým týmto ľuďom odvahu tvárou v tvár smrti, je skutočnosť, že Kristus vstal z mŕtvych a smrť smrťou premohol.
Neboja sa, pretože vedia. Pretože už teraz, v tomto živote zakúsili chuť Božieho kráľovstva.
A tretí dôvod:
Jeden kresťan nie je kresťan.
Toto je starodávne kresťanské príslovie, ktoré pochádza od spisovateľa Tertuliána, ktorý žil na prelome 2. a 3. storočia. A predsa je rovnako pravdivé aj dnes.
Kristus nás pozýva, aby sme spolu volali Boha „náš Otec“. Aby sme boli spojení s ním, Synom Božím, aby sme sa všetci mohli stať Božími deťmi.
Kresťanmi sa nerodíme, kresťanmi sa stávame. Stávame sa nimi v prítomnosti iných kresťanov, vo vodách krstu. A najviac sa naplno stávame sebou, keď sa zhromažďujeme k bohoslužbe s ostatnými kresťanmi, keď sa zhromažďujeme ako Kristovo telo, prijímame Kristovo telo a stávame sa Kristovým telom.
To je božská liturgia – naša chuť Božieho kráľovstva.
Sme všetci – od Adama a Evy v minulosti až po kresťanov, ktorí sa narodia o generácie neskôr – spojení ako uctievajúce telo nášho Pána, Ježiša Krista. Jedna Cirkev.
Tá istá Cirkev: včera, dnes a naveky. A to je jedným z divov sveta. V rozdelenej spoločnosti, kde sa hanbí syn za svojho otca, že je „dezolát“, kde rodičia nerozumejú progresívnym myšlienkam svojich detí, kde sused vyčíta susedovi, že nechodí na námestia protestovať proti tejto vláde, existuje spoločenstvo, ktoré vie objať všetkých. Dezolátov, homosexuálov, tradicionalistov aj liberálov. Jednoducho do chrámu vojde každý, kto dokáže ohnúť kolená pred Božou tvárou.
Urobiť si raz za čas takéto cvičenie nikdy nezaškodí. Je to, akoby si človek udupal mäkkú pôdu pod nohami, do ktorej sa nedokázal poriadne zaprieť.
A dokázať pevne stáť nohami na zemi – to vám poviem –, to je vec hodná takéhoto zamyslenia. Lebo len vtedy, keď pevne stojím na zemi, dokážem svojimi rukami voľne hýbať.
