Ježiš začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, pretože sa nekajali: „Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, ktoré sa stali u vás, dávno by boli robili pokánie v kajúcom rúchu a popole. Preto vám hovorím: Týru a Sidonu bude v deň súdu ľahšie ako vám. A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš! Lebo keby sa boli v Sodome diali zázraky, ktoré sa diali v tebe, bola by zostala po tento deň. Preto vám hovorím: Krajine Sodomčanov bude v deň súdu ľahšie ako tebe.“ (Mt 11,20-24)
Byť adresátom Božej pozornosti a prijímať jeho dary – to vždy dobre padne! Ale komu Boh viac dáva, od toho aj viac očakáva. Zvlášť tam, kde dáva veľkodušné odpustenie. Nejde mu o nejaký pokorný kajúci postoj, ale o ovocie pokánia, o zanechanie hriechu a otvorenie sa pre nový život. V Pánovej výčitke vidno predovšetkým sklamanie z nepochopenej a neprijatej lásky. Napĺňajú sa slová: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali… Väčšmi milovali tmu než svetlo, lebo ich skutky boli zlé.“
Strach, ktorý má dobrého chrániť pred zlým, mení hriechom svoj smer a bráni zlému stať sa dobrým. Čím viac človek zatĺka, tým ťažšie sa mu vychádza s pravdou von. Tma však hustne a naklonená plošina nad priepasťou záhuby je čoraz strmšia. Už nemožno vycúvať. Zostáva jediné: vyskočiť z tmy skokom odvážnej dôvery a odovzdanosti do náručia Božieho milosrdenstva. V tomto zmysle „do výšky volím pád“.
Mestečká Galiley boli miestami krásnych začiatkov. Pre dobro, ktoré tu Ježiš konal, si začali jej obyvatelia namýšľať, že oni sami sú dobrí. Stotožnili sa s Ježišom, no on sa nemohol stotožniť s nimi. Dobro sa rodí z pokánia, zo zmeny srdca, nie z príslušnosti k organizácii, spoločenstvu či rodine. Najzradnejšie je myslieť si, že nemám čo meniť a naprávať. Tak sa človek najľahšie prepadne až do pekla.
Zázrak je prejavom osobitnej Božej lásky. Má priniesť pomoc tomu, kto ju potrebuje, a povzbudenie všetkým ostatným. Odmietnutá láska vždy pôsobí bolesť. Aj Bohu. Človek si nechce dať pomôcť. „Beda!“ je posledný pokus, aby sa spamätal, a ak ho od Zlého neodvrátilo pozvanie lásky, aby ho zastavil aspoň strach z dôsledkov. Nechytiť sa podanej ruky znamená rozhodnúť sa zomrieť vo svojich hriechoch.
Je tu aj riziko, že i na milosrdenstvo si možno privyknúť a zneužívať ho. Hrozí tu to, čo aj pri iných daroch: čím ich človek viac dostal, tým menej si ich váži a tým ľahšie ich premárni.
Prejavy a dôkazy Božej moci i milosrdenstva sú súčasne pozvaním uveriť mu, zmeniť svoj život. Už sa nemôžem vyhovárať, že som nevedel, že som nemal možnosť, že sa nedalo.
Kto raz zakúsil, čo je možné, ak sa človek odovzdá vanutiu Božieho Ducha, už nikdy nebude spokojný s pasivitou a priemernosťou tých, čo svoj stav považujú za „úplne normálny“. Ovocie pokánia má zodpovedať veľkosti ponúkaného Božieho milosrdenstva.
