Živú diskusiu nielen vo vnútri Katolíckej cirkvi rozprúdil antverpský rímskokatolícky biskup Johan Bonny svojim aktuálnym pastierskym listom. 20. marca v ňom oznámil zámer vysvätiť do roku 2028 ženatých mužov za kňazov. Tento krok zdôvodňuje dramatickým poklesom kňazských povolaní v západnej Európe a zároveň ho vníma ako súčasť realizácie záverov Synody o synodalite.
„Synoda sa musí skončiť tam, kde sa začala: v každej diecéze alebo v každej miestnej cirkvi,“ napísal biskup Bonny. Pripustil, že napätie bolo nevyhnutné, a pokračoval: „Miestni biskupi a cirkvi sú zodpovední jej implementáciu. Nesmú sa naďalej obzerať okolo seba a odkladať to.“
Vo svojom liste, publikovanom na sviatok svätého Jozefa, uvádza: „Z týchto dôvodov urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som do roku 2028 vysvätil niekoľkých ženatých mužov za kňazov pre našu diecézu.“ Zároveň zdôrazňuje, že do celého procesu chce zapojiť Vatikán aj Belgickú biskupskú konferenciu a počas nasledujúcich dvoch rokov viesť potrebný dialóg.
Biskup Bonny pomenúva situáciu v mnohých diecézach ako historicky kritickú. Podľa jeho slov počet slobodných mužov, ktorí chcú prijať kňazstvo, klesol „takmer na nulu“. V tejto súvislosti upozorňuje na existujúcu prax, keď v latinskej cirkvi už dnes pôsobia ženatí kňazi – najmä z východných katolíckych cirkví alebo ako konvertiti z iných kresťanských spoločenstiev – a sú prijímaní „s radosťou a uznaním všetkých“.
Na tento paradox nadväzuje jedným z kľúčových tvrdení jedenásťstranového listu: „Otázka už nestojí tak, či Cirkev môže vysväcovať ženatých mužov za kňazov, ale kedy to urobí a kto to urobí.“ Dodáva pritom aj varovanie: „Je ilúziou myslieť si, že to bude možné bez vysviacky ženatých mužov.“ Podľa neho totiž bez tohto kroku nemá synodálny a misijný proces na Západe reálnu šancu na úspech.
Konkrétny postup opisuje pomerne detailne. Plánuje osobne oslovovať vhodných kandidátov a zabezpečiť ich formáciu: „Osobne ich oslovím a postarám sa o to, aby mali potrebné teologické vzdelanie a pastoračné skúsenosti, porovnateľné s inými kandidátmi na kňazstvo. Táto príprava bude prebiehať transparentne, ale diskrétne, mimo mediálneho rozruchu.“ Transparentnosť, zodpovednosť a priebežné hodnotenie považuje za kľúčové pre dôveryhodnosť cirkevných krokov.
Ako jeden z argumentov spomína aj dôsledky krízy zneužívania v Cirkvi: „Téma sexuálneho zneužívania na nás stále ťažko dolieha. Klerikálne subkultúry a životné štýly už prežili svoju dobu.“ Podľa jeho názoru práve tieto skúsenosti oslabili dôveru veriacich a vyžadujú nové pastoračné prístupy.
Návrh biskupa Bonnyho je zároveň vnímaný ako tlak na pápeža Lev XIV., aby zvážil uvoľnenie disciplíny celibátu v latinskom obrade. Samotný Bonny však zdôrazňuje, že pre mnohých biskupov sa táto otázka stáva „vecou svedomia“.
Treba pritom pripomenúť, že povinný celibát v latinskej cirkvi má hlboké teologické korene. Opiera sa o nasledovanie Krista, ktorý žil v bezženstve, a umožňuje kňazovi byť úplne k dispozícii svojej komunite. Zároveň má eschatologický rozmer – poukazuje na skutočnosť, že „pri vzkriesení sa ľudia neženia ani nevydávajú“ (porov. Mt 22,30).
Diskusia o reformách sa v liste biskupa Bonnyho dotýka aj ďalších citlivých tém. Kriticky sa vyjadruje k negatívnemu stanovisku synody k diakonátu žien, pričom použité argumenty označuje za „teologicky slabé a antropologicky zastarané“. Navrhuje preto hľadať nové formy služby v Cirkvi, ktoré by boli prístupné mužom aj ženám.
Oficiálne učenie Katolíckej cirkvi však v otázke kňazskej vysviacky zostáva nemenné. Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Ordinatio sacerdotalis v roku 1994 vyhlásil: „Aby sa odstránila akákoľvek pochybnosť v takej veľmi dôležitej veci, týkajúcej sa samej božskej konštitúcie Cirkvi, mocou svojho úradu “posilňovať bratov” (porov. Lk 22,32) vyhlasujem, že Cirkev nijako nemá moc udeľovať kňazskú vysviacku ženám a že toto rozhodnutie majú s definitívnou platnosťou prijať všetci veriaci Cirkvi.“
Na záver svojho listu sa biskup Bonny obracia k duchovnému dedičstvu svätého Františka z Assisi, ktorého jubileum si Cirkev tento rok pripomína, a cituje jemu pripisované slová: „Začni tým, čo je nevyhnutné, potom rob to, čo je možné, a zrazu zistíš, že dokážeš aj nemožné.“
Jeho iniciatíva tak otvára zásadnú debatu o budúcnosti kňazstva, disciplíne celibátu i podobe cirkevnej služby v súčasnom svete – debatu, ktorá sa dotýka nielen pastoračnej praxe, ale aj samotného chápania identity Katolíckej cirkvi.
