Sviatok všetkých svätých sa medzi východnými kresťanmi slávi už od 4. storočia, je teda doložený o pár storočí skôr ako na Západe.
Pôvodne to bol deň venovaný mučeníkom. Cirkev si však od začiatku uvedomovala, že svätosť, to nie je len tragická smrť. A tak sa spomínalo aj na tých, ktorí žili celkom radikálne pre Krista iným spôsobom.
V čase po cisárovi Konštantínovi sa „klub svätých“ rozšíril o pustovníkov a mníchov, ktorí všetko zanechali a žili len pre Boha. Z pôvodného „sviatku všetkých mučeníkov“ sa tak okolo roku 800 stal „sviatok všetkých svätých“.
To, že východné cirkvi slávia tento sviatok všetkých svätých v nedeľu po Päťdesiatnici, nie je náhoda. Svätý Gregor Palamas v 14. storočí jasne vysvetľuje, že po zostúpení Svätého Ducha prichádza ovocie: svätí. Ježišovo dielo – od Vianoc až po Turíce – sa naplnilo. A teraz vidíme, čo z toho vyrástlo.
Vlastne tým jasnejšie vynikne dôležité prepojenie, ktoré robí človeka svätým. Kresťanský Východ totiž chápe svätosť nie iba ako morálnu kvalitu, ale skôr ju vníma očami vzťahu. Sviatok všetkých svätých preto nasleduje týždeň po Nedeli Päťdesiatnice, keď gréckokatolíci slávia príchod iniciátora tohto vzťahu s Bohom – Svätého Ducha.
Zoči-voči tejto nedeli je tiež vhodné pripomenúť, že úcta k svätým je súčasťou cirkevného učenia i praxe od začiatku, pričom rozlišuje službu (latreia) Bohu a uctievanie (proskynesis) svätých, ktorým sa vzdáva pocta nie ako bohom, ale ako ľuďom, ktorí dosiahli duchovné výšiny a spojili sa s Bohom. Keď si uctievame svätých, klaniame sa tým Kristovi, ktorý žije vo svätých.
„Kristus je počiatok, stred i koniec. Rovnako ako ten, kto stojí na počiatku, pretože je vo všetkom. V tom, čo je uprostred, v tom, čo je na konci, i v tom, čo je na začiatku,“ píše svätý Simeon Nový Teológ.
