Pápež František sa 14. januára stal prvým pápežom v úrade, ktorý vydal svoje pamäti. Vyšli vo viac ako 80 krajinách súčasne s talianskym titulom Spera (Dúfaj). Svätý Otec v nich na takmer 400 stranách opisuje svoj životný príbeh ako „cestu nádeje“. Text, na ktorom pracoval od marca 2019, mal podľa pôvodného plánu vyjsť až po pápežovej smrti. Dôvodom zmeny boli „potreby našej doby“ a Jubilejný rok 2025, ktorý Svätého Otca podnietil „sprístupniť toto cenné dedičstvo už teraz“.
Epizódy zo života Jorgeho Maria Bergoglia sa v posledných rokoch niekoľkokrát dostali na verejnosť vo viacerých knihách pápežových rozhovorov. V aktuálnej publikácii však už Svätý Otec nevystupuje ako respondent, ale ako aktívny rozprávač, ktorý svoj život hodnotí s priamosťou, hĺbkou i prorockým pohľadom.
Pápež sa napríklad venuje talianskym koreňom rodiny a prozreteľnostnej udalosti zmeškanej plavby loďou v roku 1927, ktorá zachránila život jeho starým rodičom a otcovi Mariovi: 11. októbra mali nastúpiť na palubu lode smerujúcej z Janova do Buenos Aires. Nepodarilo sa im však včas predať majetok, a preto boli nútení odchod do Argentíny odložiť. Zmeškaný odchod na lodi Mafalda, ktorá narazila na plytčinu, nakoniec zachránil životy starých rodičov aj ich syna. „To je dôvod, prečo som teraz tu. Neviete si predstaviť, koľkokrát som sa pristihol, že ďakujem Božej prozreteľnosti.“
Pápež tiež píše o svojej vášni pre futbal už od detstva. Priznáva, že mal obe nohy ľavé a na tento šport nebol zvlášť talentovaný. V konečnom dôsledku sa však naučil „čeliť realite“. Jorge Mario Bergoglio sa tiež v autobiografii delí o zážitky, ktoré ho šokovali a formovali. Hovorí napríklad o kamarátovi z detstva zo školských čias, talentovanom a vzdelanom synovi policajta, ktorý jedného dňa nečakane pištoľou svojho otca zastrelil rovesníka a zavreli ho do blázinca. „Táto správa nás zasiahla ako rana, šokovala nás,“ píše vo svojej autobiografii pápež, ktorý priateľa navštívil v zariadení: „Bola to moja prvá konkrétna skúsenosť s väzením, dvojitým väzením,“ napísal pápež, ktorý sa zvlášť venuje väzňom, „bolo to hrozné, bol som hlboko rozrušený.“ Chlapec si neskôr vzal život.
Svätý Otec píše aj o svojej fascinácii argentínskym spisovateľom Jorgem Luisom Borgesom na základe kurióznej príhody. Počas svojho pôsobenia ako mladý profesor literatúry na Colegio de la Inmaculada Concepción v Santa Fe raz v roku 1965 Borgesa oholil – spisovateľ totiž pre slabý zrak potreboval pomoc. Bergogliov obdiv k spisovateľovi to nezmenšilo: „Bol to agnostik, ktorý sa modlil modlitbu Otčenáš každý večer, pretože matke sľúbil, že zomrie s náboženskou útechou.“ Bez ohľadu na to, či je Borges agnostik alebo nie, bol to „muž duchovnosti“, spomína pontifex a to sa ukázalo napríklad v spôsobe, akým písal o Kainovi a Ábelovi, ktorých nechal zažiť bratstvo pod hviezdnou oblohou na púšti vo fiktívnom opise po bratovražde. Borges necháva Ábela položiť svojmu bratovi otázku: „Zabil si ty mňa, alebo ja teba? Už si to nepamätám, sme tu spolu ako predtým.“ „Teraz viem, že si mi naozaj odpustil,“ povedal Kain, „lebo zabudnúť znamená odpustiť. Aj ja sa pokúsim zabudnúť…“
Svätý Otec v autobiografii zdôrazňuje aj význam humoru a irónie, postojov húževnatosti a umenia žiť. Zmysel pre humor a úsmev opisuje ako „kvas existencie“ a „prostriedok, ako čeliť ťažkostiam a krížom s odolnosťou“. Pápež píše, že on sám bol vychovaný „pedagogikou radosti“ svojho otca Maria. „Tá preniesla rodinu cez ťažké časy,“ spomína pápež, ktorý svoju prvú apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium (2013) venoval radosti z viery. Nejde o represiu alebo presýtenie realitou, ale o „zachovanie kľúčového priestoru radosti v sebe“. Preto pred otvorením Svätého roka pozval do Vatikánu komikov, prezrádza pápež, ktorý odporúča aj sebairóniu, aby odolal pokušeniu narcizmu.
Okrem týchto osobných aspektov sa František vo svojej autobiografii venuje aj ústredným problémom svojho pontifikátu a vyjadruje sa k súčasným otázkam, akými sú vojna a mier (konflikty na Ukrajine a na Blízkom východe), migrácia, ochrana životného prostredia, sociálna politika, postavenie ženy a sexualita, technický pokrok a budúcnosť Cirkvi a náboženstiev.
Pápež ostro kritizuje predstaviteľov Cirkvi, ktorí trvajú na tradícii, najmä tých, ktorí sa naďalej držia takzvanej „starej omše“, slávenej v latinčine a chrbtom k cirkevnému ľudu. Tento strnulý postoj je zvyčajne sprevádzaný vzácnymi, drahými odevmi s výšivkami, čipkami a štólami. „Toto nie je radosť z tradície, ale holý prejav klerikalizmu,“ píše pontifex. „Niekedy tieto kostýmy skrývajú vážnu nerovnováhu, afektívne poruchy, problémy so správaním alebo osobnú chorobu, ktorá sa takto môže inštrumentalizovať.“ Podľa vlastného vyjadrenia musel týmto problémom čeliť v štyroch prípadoch – z toho tri boli v Taliansku a jeden v Paraguaji.
Pápež sa v autobiografii nevenuje len cirkevnej politike. Jasne odsudzuje teroristický útok Hamasu na Izrael zo 7. októbra 2023. Odsudzuje však aj izraelské vojenské útoky: „Vojna, ktorá postihuje bezmocných a bezbranných civilistov, dokonca aj zamestnancov charity, ktorí rozdeľujú humanitárnu pomoc, vojna, ktorá vystavuje civilné obyvateľstvo neustálemu mučeniu a hladu, produkuje rovnaký nezmyselný teror.“
Pápež František umožňuje nazrieť aj do svojho vnútorného života. Označuje sa za melancholika a opakovane opisuje momenty, ktoré ho rozplakali. 88-ročný pontifex rozpráva o návštevách u psychiatričky počas vojenskej diktatúry v Argentíne (1976 – 1983) aj o svojich neurózach a netrpezlivosti.
Slovenské vydanie pápežovej autobiografie s názvom Nádej avizovalo vydavateľstvo Ikar v marci.
(vaticannews)