Potom im povedal: „Vari je lampa na to, aby ju postavili pod mericu alebo pod posteľ? a nie na to, aby ju postavili na svietnik? Lebo nič nie je skryté, čo by sa nemalo vyjaviť, ani utajené, čo by sa nemalo dostať na verejnosť. Kto má uši na počúvanie, nech počúva!“ Ďalej im povedal: „Dávajte pozor na to, čo počúvate! Akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám, ba ešte sa vám aj pridá. Lebo kto má, tomu sa pridá, a kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má.“ (Mk 4,21-25)
Na svietnik či do arény, divadla pre ľudí i anjelov, nás umiestnil už krst. Odvtedy nič nie je indiferentné. Akurát keďže sme sviece so slobodnou vôľou, môžeme hasnúť, čmudiť i padnúť zo svietnika a odkotúľať sa i pod posteľ, i pod mericu; zakryť svetlo lenivosťou, rozkošou a ustarostenosťou o tento život, teda praktickým materializmom. Ale rozumnejšie je postaviť sa k situácii statočne a realisticky: keď už na tom svietniku sme, tak nebyť trochármi, ale veľkodušne svietiť. Nepozerať na seba, že svietiť aj stravuje, ale na tých, ktorých svetlo zorientuje a zohreje.
Počúvať, teda veľkodušne konať podľa vypočutého Božieho slova, znamená merať štedrou mierou. Netrochárčiť, nevymedzovať Bohu, čo ešte áno a čo už nie. A práve to okrem iného spôsobuje aj to, že máme čím svietiť, vydávať svedectvo o sile Božej milosti a ovocí jej pôsobenia. Aby ľudia oslavovali Otca, sviečka sa zapaľovala od sviečky a aj oni horeli konaním dobra.
Kresťan nemôže mať ambíciu skrývať sa so svojím kresťanstvom len preto, aby si ho sprivatizoval, uchránil iba pre seba. Je to proti jeho podstate, ktorou je Otcova vôľa, aby všetci mali život a mali ho v hojnosti. Čo je živé, rastie. Ani zo strachu sa netreba skrývať. Veď prenasledovanie nedopúšťa Boh preto, aby nás prenasledoval, ale aby sme vydali svedectvo.
Nemá význam hrať sa na skrývačku. Aj najutajovanejšie skutočnosti obyčajne prezradí nejaká nepatrná drobnosť. Lepšie je upadnúť do rúk milosrdného Boha než nemilosrdne zákerných ľudí či médií. Ale ide najmä o vnútornú logiku: svieca je na to, aby svietila. Tým napĺňa zmysel svojej existencie, inak je len kusom vosku s knôtom uprostred. Kresťan je na to, aby vydával svedectvo. Ukrývanie vlastných chýb mu napokon prinesie oveľa viac problémov než odvážne vydávanie svedectva.
Hriech má silný sklon skrývať sa už od toho prvého v raji. Vychádzať na svetlo neznamená konať len dokonalé skutky, ale priznávať si aj zlyhania a slabosti. Práve s tými vychádzať na svetlo milosrdenstva a vydávať svedectvo o dare Božieho odpustenia. To vzbudzuje väčšiu vierohodnosť než zdanlivá dokonalosť. Kto tvrdí, že je bez hriechu, je luhár. Pokáním sa práve slabosti stávajú evanjelizačnou silou.
Ježiš hovorí o svieci, o svedectve, o službe povzbudzovania. Realita hovorí o našich hriechoch a pohoršeniach. Ako to zladiť? Vyznaním svojej biedy a ospevovaním jeho milosrdenstva: „Úbožiak zavolal a Pán ho vypočul“; „Choď a vyrozprávaj, čo ti učinil Pán, ako sa nad tebou zmiloval.“
