Ježiš pozdvihol oči k nebu a modlil sa: „Svätý Otče, neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu, ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno – ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa. Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta. Spravodlivý Otče, svet ťa nepozná, ale ja ťa poznám. I oni spoznali, že si ma ty poslal. Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.“ (Jn 17,20-26)
Keď Ježiš v rozlúčkovej modlitbe prosí za svojich učeníkov, zároveň povznáša pohľad aj do vzdialenej budúcnosti. Vyplýva z nej, že aj mňa Boh Otec miluje tak ako svojho Syna. O tom si môžem byť celkom istý. Keď domyslím, čo to znamená, až zaváham, či to možno brať doslova. No Ježiš uisťuje: „… aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich.“ Ježiš túži do tejto svojej a našej pôvodnej jednoty s Otcom včleniť celý svet.
Ježiš sa stal človekom, stal sa jedným z nás, aby nás doslova ľudsky mohol chytiť za ruku a voviesť do tejto jednoty s Otcom, v ktorej žil aj tu medzi nami. Teda naším ľudským spôsobom, keď vidieť ho znamenalo vidieť Otca a byť s ním znamenalo byť aj s Otcom. Nielen v mystickom vytržení na vrchu Tábor, ale aj pri rybolove, pri prechádzaní krajinou, pri znášaní páľavy dňa, na hostinách i v polemikách s protivníkmi. V takých podmienkach, aké vypĺňajú aj moje dni.
Z vrúcnosti i z celého obsahu tejto Ježišovej modlitby jasne vidno, že sa nemodlí za to, aby medzi učeníkmi neboli hádky a sváry, bez ktorých sa medziľudské vzťahy nezaobídu. Ježišovi ide prioritne o to, „aby v nich bola láska“. Ježiš sa snažil učeníkom – vtedajším i všetkým ostatným – „ohlásiť Božie meno“, teda že Boh je Otec, že je Láska. Najmocnejšie sa to onedlho prejaví na kríži.
Často sa táto Ježišova modlitba spomína v úsilí o zjednotenie kresťanov. Napriek mnohým aktivitám sa však hovorí o návrate „ekumenickej zimy“. Kde sa ľudia odcudzujú Bohu, vzďaľujú sa aj od seba navzájom. Najväčšou prekážkou ekumenizmu je blahobytné točenie sa okolo seba.
Láska spája, egoizmus rozdeľuje. Neustále sa v rôznych podobách hlási o slovo, a preto sa treba znova a znova rozhodovať pre lásku. Je to životný dynamizmus: čím viac sa jej otvárame, tým mocnejšie pôsobí. Zjednocovať sa s Bohom znamená riešiť naozaj všetky problémy. Preto všetko, čo udržiava život v Bohu, by malo mať absolútnu prioritu.
Štafeta Slova došla až k nám a teraz ju práve držíme v rukách. Ježišova vrúcna modlitba sa teraz vzťahuje na nás. Zaznieva pri ľudskej rozlúčke, aby tí, čo ho už nemôžu vidieť ľudsky bezprostredne, zostali s ním ešte bezprostrednejšie zjednotení v láske. Koľko je v skutočnosti takých chvíľ v jednotlivom dni? Čo prekrýva to najpodstatnejšie? Dokedy budem o týchto úžasných pravdách len meditovať a kedy z nich začnem naozaj žiť? Čo okrem toho má vôbec nejaký zmysel?
Zjednoť nás, Pane, s tebou i navzájom!
