Tretí február patrí v Gréckokatolíckej cirkvi svätému Simeonovi a prorokyni Anne. Zodpovedá to zameraniu východných cirkví, ktoré si deň po veľkých udalostiach z dejín spásy všímajú ich ďalších protagonistov.
Evanjelium podľa Lukáša uvádza, že Simeon bol „človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša.“ (Lk 2,25.26) Tento prísľub sa vyplnil 40 dní po Ježišovom narodení, keď Panna Mária a svätý Jozef priniesli dieťa Ježiša do Chrámu podľa Mojžišovho zákona.
Simeon vzal Dieťa do náručia a velebil Boha slovami hymnu, ktorý sa stal pevnou súčasťou liturgických textov krstu i večierne. Keď Svätú rodinu požehnal, Márii predpovedal, že jej „vlastnú dušu prenikne meč“, čím predznamenal Kristovo utrpenie a Máriinu spoluúčasť na ňom.
Podľa tradície bol svätý Simeon jedným zo sedemdesiatich učencov, ktorí preložili Starý zákon do gréčtiny (Septuaginta) za vlády egyptského faraóna Ptolemaia II. Filadelfa (285 – 247 pred Kr.). Pri preklade Izaiášovho proroctva „Hľa, panna počne a porodí syna“ (Iz 7,14) pochyboval o slove panna a chcel ho nahradiť slovom žena. Anjel mu však v tom zabránil a prisľúbil mu, že sa dožije naplnenia tohto proroctva. Simeon údajne žil viac ako 300 rokov, kým sa stretol s Mesiášom.
Jeho relikvie boli v 6. storočí prenesené do Konštantínopolu a neskôr do chorvátskeho Zadaru, kde sa dodnes nachádzajú v Chráme svätého Štefana, známom ako Sanktuárium svätého Simeona.
Evanjelista Lukáš spomína, že spolu so Svätou rodinou prišla do Chrámu 84-ročná „prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa“ (Lk 2,36). Potom čo ovdovela po sedemročnom manželstve, v Chráme „slúžila Bohu pôstom a modlitbami“ (2,37). Keď rozpoznala v Dieťati Mesiáša, „velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema“ (2,38).
Simeon a Anna predstavujú most medzi Starým a Novým zákonom. Sú poslednými prorokmi Starej zmluvy a prvými svedkami Kristovej prítomnosti na zemi. Ich stretnutie s Ježišom v Chráme symbolizuje naplnenie starozákonných prisľúbení a plnosť času, keď Boh vstupuje do našich dejín. Ich životy nám pripomínajú, že Boh možno nesplní naše predstavy, ale určite plní svoje prísľuby.
