Po zrušení obmedzení, ktoré predtým výrazne oklieštili oslavy moslimského Ramadánu, židovského Pesachu i katolíckej Veľkej noci, oslávili pravoslávni kresťania Veľkú noc v Jeruzaleme ako obvykle. Tisíce návštevníkov sa zhromaždili na obrade „svätého ohňa“ na Veľkú sobotu podľa juliánskeho kalendára. Podľa polície približne 2 500 z nich dostalo povolenie vstúpiť do Baziliky Božieho hrobu; niekoľko stoviek ľudí bolo na námestí pred ním. Ďalší boli rozmiestnení po celom Starom Meste.
Polícia uviedla, že kapacitný limit v areáli baziliky bol stanovený „v súlade s posúdením bezpečnostného inžiniera“, pričom sa zohľadnili faktory, ako je hustota davu a núdzové východy, „aby sa predišlo nebezpečnému preplneniu“.
Obrad „svätého ohňa“ v zásade pripomína takzvaný obrad svetla, ktorým začínajú slávenie Veľkonočnej vigílie latinskí veriaci. Oba obrady sa však líšia v odpovedi na otázku, kto zapáli sviečku.
V rímskokatolíckych chrámoch má oheň, ktorý zažína veľkonočné paškály, prirodzený pôvod, zatiaľ čo v prípade „svätého ohňa“ v Jeruzaleme sa nezriedka skloňuje slovo zázrak. Časť verejnosti celú udalosť vníma skôr symbolicky; skeptici nahlas kritizujú podvrh či úmyselné zavádzanie.
Do vnútra vstupuje len sám
Obrad „svätého ohňa“ sa zvyčajne začína slávnostným sprievodom, pričom do baziliky vstupujú ako prví arménski pravoslávni kresťania, ktorým pripadá čestná úloha zaklopať na masívne vchodové dvere. Je všeobecne známe, že kľúče od baziliky vlastní moslimská rodina, ktorá chrám denne odomkne i uzamkne.
Keď sprievod dorazí k edikule Božieho hrobu, trikrát ju obchádza s prosbami, aby sa Boh aj tento rok prejavil „svätým ohňom“. Keď sprievod zastane, jeruzalemský pravoslávny patriarcha si vyzlečie slávnostný liturgický odev a na znak pokory si oblieka jednoduchý biely odev.
V rukách drží dva zväzky, z ktorých každý obsahuje 33 sviec, a spolu s arménskym patriarchom podídu k dverám edikuly, ktoré sú zapečatené voskom a medom. Túto úlohu splnili izraelskí úradníci, ktorí tvoria pevnú súčasť obradu, hoci nie sú kresťanmi. Symbolizujú totiž Rimanov, ktorí podľa evanjelií zapečatili Ježišov hrob, aby nikto neukradol jeho telo.
Aj teraz majú úradníci zabrániť podvodu tým, že krátko pred slávnostným sprievodom prehľadajú hrob, aby sa uistili, že žiadne zdroje ohňa sa v ňom nenachádzajú. Do vnútra edikuly vstupuje len jeruzalemský patriarcha so svojím arménskym kolegom; ten však zostáva stáť v predsieni, v Anjelskej kaplnke.
Čo sa odohráva v hrobe?
Dianie vo vnútri hrobu opísal bývalý jeruzalemský patriarcha Diodorus I.: „Vchádzam do hrobu a v svätej bázni kľačím pred miestom, kde bol Ježiš po smrti uložený a z ktorého vstal z mŕtvych. Tu hovorím určité modlitby, ktoré nám boli odovzdávané počas stáročí, a potom čakám. Niekedy počkám niekoľko minút, ale väčšinou sa stane zázrak hneď po tom, čo som sa pomodlil. Z vnútra kameňa, na ktorý bol položený Ježiš, vychádza neopísateľné svetlo.
Zvyčajne má odtieň modrej, ale farba sa môže meniť a nadobudnúť veľa tónov. Takmer to vyzerá tak, ako keby ten kameň bol obklopený mrakom, ale je to svetlo. Svetlo sa každý rok správa ináč: niekedy kameň zakryje, inokedy osvetlí celú hrobku tak, že ľudia čakajúci v chráme môžu vidieť hrob naplnený svetlom. V určitom momente svetlo stúpa a vytvorí stĺp, v ktorom sa oheň správa inak, takže môžem zapáliť sviečky.“
Patriarcha vzápätí vychádza s horiacimi zväzkami sviec z Kristovho hrobu a oheň sa medzi prítomnými šíri bleskovou rýchlosťou hneď po tom, čo si z neho ako prví odpálili arménsky patriarcha a koptský arcibiskup. Následne sa oheň pripravenými lietadlami distribuuje do typicky pravoslávnych krajín ako Grécko, Rusko, Rumunsko či Gruzínsko, pričom je na letiskách vítaný s podobnými poctami ako oficiálna štátna návšteva.
Zázrak alebo podvrh?
Podľa rozšíreného názoru mnohých veriacich „svätý oheň“ nepáli prvých 33 minút. Medzi bežným veriacim ľudom je tiež rozšírená viera, že ak by sa oheň už neobjavil, je to znamenie blížiaceho sa konca sveta.
Na druhej strane sa objavujú skeptické hlasy takmer od začiatku. Už moslimskí kalifovia v stredoveku obviňovali kresťanských mníchov z podvodu. Rovnako aj známy osvietenec a zakladateľ modernej gréckej literatúry Adamantios Korais videl za týmto zázrakom len finančné záujmy duchovenstva. Súčasní skeptici požívajú rozšírený argument, že prehľadanie hrobu je príliš povrchné a iba formálne. Špekuluje sa pritom o rôznych druhoch prachu či kvapalín, ktoré sa po zmiešaní môžu vznietiť.
Mediálne známy je tiež výskum fyzika Andreja Volkova z roku 2008, ktorý zistil prítomnosť elektrických výbojov bez bližších záverov o pôvode ohňa. Jeho zázračný pôvod spochybňuje svedectvo istého arménskeho kresťana, ako aj fakt, že na internetovej stránke Jeruzalemského patriarchátu sa v súvislosti so „svätým ohňom“ už niekoľko rokov slovo „zázrak“ neuvádza.
Rímskokatolícky kňaz Ján Majerník si myslí, že otázka pôvodu ohňa nie je pre veriacich podstatná: „Myslím si, že z pohľadu duchovného zážitku sa treba vyhnúť polemike, či ide o naozajstný nevysvetliteľný zázrak, alebo či grécky a arménsky patriarcha sviecu podpália zapaľovačom.“
Dlhoročný sprievodca po Svätej zemi považuje za oveľa dôležitejšie osobné stretnutie človeka so vzkrieseným Kristom než otázku pôvodu „svätého ohňa“.
Na konci teda zostáva oveľa zásadnejší otáznik: Je dôležitejší zázračný pôvod „svätého ohňa“, alebo zázrak viery vo Vzkriesenie, ktorý v nás „zapáli“ večný život?
