Keď 13. februára zazneli v ženevskom Paláci národov slová o budúcnosti ľudstva vo vesmíre, nešlo o vedecko-fantastický žáner. Diplomatov, vedcov a teológov spojila otázka, ktorá je dnes už realitou: Ak človek prekračuje hranice Zeme, akú morálku si vezme so sebou?
Medzi účastníkmi konferencie Outer Space: a New Frontier of the Common Good (Kozmický priestor – nová výzva pre spoločné dobro), ktorú organizovala Stála misia Svätej stolice pri OSN v Ženeve spolu s nadáciou Caritas in Veritate, sedel aj človek, ktorý sa na Zem pozeral z výšky štyristo kilometrov. Bývalý astronaut NASA a veliteľ Medzinárodnej vesmírnej stanice plukovník Mike Hopkins.
Jeho príbeh však nie je len príbehom techniky, odvahy a splneného detského sna. Je to príbeh muža, ktorý do vesmíru nevyniesol iba vlajku či vedecké experimenty, ale aj Eucharistiu.
Hopkins vyrastal na farme v Missouri. Ako chlapec stál v roku 1977 v rade na lístky na film Star Wars a sníval o hviezdach. Skutočný sen sa však začal rodiť až na strednej škole, keď sledoval prvé štarty raketoplánov. Cesta ho napokon priviedla do zboru astronautov NASA.
Tesne pred svojou prvou misiou v roku 2012 však urobil ešte jedno rozhodnutie – vstúpil do Katolíckej cirkvi. K viere ho nepriviedla veľká dráma, ale svedectvo jeho manželky a detí. V ich každodennej vernosti objavil niečo pevné, čo presahovalo úspech aj kariéru.
S povolením arcidiecézy Galveston-Houston vzal na Medzinárodnú vesmírnu stanicu konsekrované hostie. Zatiaľ čo ISS obiehala okolo Zeme rýchlosťou takmer 28-tisíc kilometrov za hodinu, Mike Hopkins prijímal Eucharistiu a zotrvával v modlitbe.
„Keď som sa pozeral na Zem z vesmíru, nemal som pocit, že by som Boha lepšie chápal,“ priznal. „Ale hlbšie som si uvedomil krásu toho, čo stvoril.“ Krehká modrá guľa v temnote kozmu mu nepripadala bezvýznamná. Práve naopak. Uvedomil si, aké výnimočné miesto je Zem – a aká veľká je dôvera, ktorú Boh človeku prejavil.
Najťažšie chvíle prichádzali počas výstupov do otvoreného vesmíru – takzvaných EVA. Astronaut je vtedy oddelený od stanice, vystavený nekonečnému priestoru, odkázaný na techniku a vlastnú sústredenosť.
Práve v tých náročných chvíľach mu pomohla Eucharistia. „Vedome som si pripomínal, že som v Ježišových rukách,“ povedal Hopkins. Viera pre neho nebola abstraktnou myšlienkou. Bola istotou uprostred rizika. Pokojom tam, kde by mohol prevládnuť strach.
Zaujímavé je, že vesmír nie je miestom absolútneho ticha, ako si ho mnohí predstavujú. Vo vnútri stanice neustále hučia ventilátory a prístroje. Aj počas výstupu astronaut počuje prúdenie vzduchu a hlas kolegov v slúchadlách. Skutočné ticho prichádza až v srdci.
Hopkins nikdy nevnímal rozpor medzi vedou a vierou. Tajomstvo rozpínajúceho sa vesmíru mu nepripadá väčšie než tajomstvo Boha, ktorý dáva človeku slobodnú vôľu. „Tajomstvo viery,“ hovorí, „je výraz, ktorý mi dáva zmysel. Nie všetko treba úplne pochopiť, aby sa dalo dôverovať.“
Dnes spolu s manželkou prednáša a povzbudzuje mladých cez iniciatívu „Astronauts in Your Space“. Hovorí im, že veda a viera nie sú súpermi, ale spoločníkmi na ceste za pravdou.
Jeho svedectvo zaznelo v Ženeve práve v čase, keď sa ľudstvo čoraz intenzívnejšie pýta, ako a či vôbec bude žiť za hranicami Zeme. Tisíce satelitov obiehajú planétu, vesmír sa stáva novým priestorom ekonomiky aj politiky. Vyvstáva otázka, či vo vesmírnom priestore bude priestor aj pre etiku a svedomie.
Príbeh Mika Hopkinsa ilustruje možnú odpoveď. Človek môže vyletieť až k hviezdam, no s Bohom v srdci nezabudne, kým je. V nekonečnom priestore si môže ešte jasnejšie uvedomiť, že nie je pánom vesmíru, ale milovaným Božím stvorením.
A možno práve tam, kde sa Zem javí ako malý osvetlený bod v temnote, sa zrodí hlbšie vedomie: že najväčšou hranicou, ktorú máme a môžeme prekročiť, nie je vzdialenosť medzi planétami, ale vzdialenosť medzi človekom a Bohom i medzi človekom a človekom. Trefne na to dávnejšie upozornil Hopkinsov krajan Martin Luther King populárnym výrokom: „Naučili sme sa lietať ako vtáky, plávať ako ryby, ale ešte sme sa nenaučili žiť ako bratia.“Začiatok formulára
Spodná časť formulára
(CNA)
