Čím ďalej tým viac sa v dnešnom svete stretávame s tým, že kresťanstvo a moja viera sú niečím intímnym, niečím, čo patrí do môjho vnútorného sveta. Tam vonku, v spoločných priestoroch, sa až tak nehodí, vyrušuje, či dokonca až uráža. Niekedy mám pocit, že aj my kresťania sme na túto predstavu súhlasne kývli.
Z našich životov sa stále viac vytrácajú vonkajšie prvky. Tak ako sa horlivo prežehnávame v kostoloch, tak tam vonku zdvihneme ruky maximálne na pozdrav susedovi a v reštaurácii radšej svojím prežehnaním nerušíme. Veď nie sme farizeji, nie je pre nás dôležité, čo je navonok; dôležité je naše srdce, znie mantra dnešných dní. V chrámoch sa pretekáme, kto hlasnejšie vyzná svoju vieru, zato vonku držíme tolerantné silencium.
A čím viac sa nechávame vytlačiť z verejného života, tým viac vnímam, že tomuto priestoru niečo dlhujeme. Niečo dlhujeme námestiam aj veľkým bulvárom. Niečo dlhujeme pódiám aj kreslám v parlamente. Niečo dlhujeme blízkym susedom, ale i masám prúdiacim nákupnými centrami.
Ak sa pýtame, čo to môže byť, tak mnohé odpovede dali tento týždeň Bratislavské Hanusove dni. Tohtoročný festival priniesol okolo 30 podujatí v oblasti politiky, kultúry, vzdelávania, spirituality či umenia. Jeho hlavným hosťom bol americký katolícky intelektuál Robert P. George, profesor z Princetonskej univerzity.
Profesor George hľadal spôsob, ako zachrániť demokraciu. Zvolil si tému známu z liberálneho prostredia, ktoré o demokraciu prirodzene zápasí. Bolo teda nezvyčajné, že na túto tému zaznel konzervatívny hlas amerického mysliteľa. Bola škoda, že profesor George úplne neodhadol svoje publikum a pripravil si vysoko akademickú prednášku, ktorá jeho poslucháčov zdolala nielen vzdelanostnou náročnosťou, ale aj náročnosťou časovou.
Na druhej strane princetonský profesor vyvrátil obraz nudného a jednostranne zameraného intelektuála a na ďalší deň nechal divákov nazrieť do zákutí a labyrintov svojho osobného príbehu. Rozprával o svojej ceste k intelektuálnemu životu, ktorá sa zavŕšila na prestížnej americkej univerzite. Spomenul, akým výzvam čelí v súčasnosti konzervatívny profesor v liberálnom akademickom prostredí. Svoju návštevu zavŕšil ako vášnivý hráč na banjo hudobným vystúpením.
Tento ročník festivalu bol výrazne zastúpený dominikánskou komunitou. Vystúpili na ňom traja jej členovia: Čech, Američan a Slovák – kardinál Dominik Duka, Philip-Neri Reese a Irenej Maroš Fintor. Najviac priestoru dostal Philip-Neri Reese, profesor Pápežskej univerzity svätého Tomáša v Ríme zvanej Angelicum. V záhrade Pálffyho paláca na Zámockej ulici predniesol svoj príspevok o tom, aká má byť odpoveď katolíckej politickej teológie na sekularizáciu. Jedna skupina teológov totiž odmieta sekulárny svet ako nepriateľa katolicizmu. Druhá, naopak, nevidí rozpor medzi katolicizmom a sekularizmom. Ako zvyčajne, dominikán Reese predstavil pohľad Tomáša Akvinského, ktorý hľadal cestu niekde v strede medzi dvoma extrémami.
Tohtoročný festival trval až päť dní. Navštívilo ho množstvo ľudí; jedni počúvali, iní pili čapované pivo. Raz si sýtili dušu, inokedy telo, a mnoho ticha prerušoval smiech a vrava nových stretnutí či inšpiratívnych zákulisných debát trvajúcich do hlbokej noci. A tie stretnutia tvoriace spoločenstvo boli tým najväčším bohatstvom, ktoré Bratislavské Hanusové dni priniesli. Všetci vieme, že kvalitných prednášok je plný YouTube. Takisto veľa zaujímavých odpovedí na naše otázky nájdeme v kníhkupectvách, no monitor ani kniha nenahradí to najdôležitejšie – živého človeka.
My kresťania dlžíme verejnému priestoru mnoho, dlžíme mu naše životy. A svedectvo života Toho, ktorý dal život nám.
