Je zvláštne, ako pokojne sme sa zmierili s tým, že Boh má zostať doma. Nie že by nám to Cirkev výslovne povedala – skôr sme to pochytili zo vzduchu, ktorý dýchame. Zo sveta, ktorý sa naučil rozdeľovať realitu na dve časti: na tú serióznu, merateľnú, overiteľnú, a na tú súkromnú, intímnu, neškodnú. Viera sa ocitla v druhej kategórii. Ako niečo, čo si človek môže pestovať, pokiaľ tým nikoho neobťažuje.
A tak sme Boha presunuli dovnútra. Do hlavy. Do srdca. Do ticha spálne. Dali sme mu presný časový rámec: chvíľu ráno, chvíľu večer, prípadne hodinu v nedeľu. A zdá sa nám to normálne. Veď kto by chcel miešať Boha do práce, politiky, mesta, technológií, ekológie, ekonomiky? To by už bolo príliš.
Viera sa stala vnútorným presvedčením. Svet vonku sa stal cudzím územím.
A práve tu sa stalo niečo zradné. Lebo tento spôsob myslenia nepochádza z evanjelia. Je to sekularizmus, ktorý sa prezliekol za zbožnosť. Tvári sa pokorne, ale v skutočnosti je to radikálne zúženie kresťanstva. Boh áno – ale len potichu. Len duchovne. Len tak, aby sa nedal dotknúť.
Z toho potom vyrastá predstava, že skutočný vzťah s Bohom sa môže začať až tam, kde končí telo. Telo je prekážka. Svet je rušivý element. Práca, únava, choroba, mestá, hluk, politika, ekosystémy – to všetko akoby stálo medzi nami a Bohom. A život sa tak mení na čakanie. Na prechodnú fázu. Na slzavé údolie, ktoré treba nejako pretrpieť.
Nie je náhoda, že tak radi snívame o nebi ako o mieste, kde už nič nebolí. Kde konečne nebudú zuby, kĺby, migrény, trávenie, chrbtica. Ako keby spása spočívala v tom, že sa zbavíme všetkého, čo je hmotné – a s tým aj všetkého, čo je konkrétne.
Duša sa stala hrdinkou. Telo podozrivým spoluvinníkom.
A potom to začína dávať zmysel: askéza ako útek, nie ako premena. Odmietanie sveta nie ako disciplína lásky, ale ako tichý protest proti stvoreniu. Menej jedla, menej radosti, menej dotyku, menej hudby, menej pohybu. Čím menej sveta, tým viac Boha – takto nejako sme si to preložili.
A tak čítame príbehy mystikov, ktorí boli „vytrhnutí zo sveta“, akoby svet bol pazúrmi, z ktorých treba uniknúť. Svet ako hrozba. Ako chaos. Ako niečo, pred čím nás musí Boh zachrániť.
Lenže tu sa treba zastaviť. Lebo ak toto je kresťanstvo, potom je s ním niečo hlboko v neporiadku.
Úplne na začiatku Písma totiž stojí veta, ktorú sa nám akosi nechce brať vážne: „Na počiatku Boh stvoril nebo a zem.“ Nie metaforu. Nie duchovný priestor. Ale hmotu. A potom povedal niečo ešte nebezpečnejšie: „Je to dobré.“
Nie užitočné. Nie neutrálne. Dobré.
Ak je svet dobrý, prečo by sme z neho mali utekať? Ak je hmota dobrá, prečo by mala byť prekážkou spásy? Ak Boh stvoril telo, prečo by ho chcel obísť?
Možno, povieme si, problém je v hriechu. Svet bol dobrý, ale my sme ho pokazili. Lenže potom sa natíska nepríjemná otázka: prečo by Boh zachraňoval nás a nie svet? Prečo by vytrhol vinníka a zahodil zranenú obeť?
A tu vstupuje do príbehu voda.
Nie symbolická. Nie duchovná. Studená, zakalená, jordánska voda. Voda, do ktorej vstúpil Boh s telom. Nie preto, že by to potreboval. Ale preto, že to potreboval svet.
Teofánia nie je pekná liturgická spomienka. Je to výbuch teológie. Boh nevysvetľuje. Boh sa ponára. Do rieky. Do hmoty. Do stvorenia.
A robí to s telom. S tým istým telom, ktoré sa narodilo, unavilo, potilo, krvácelo, zomrelo a vstalo z mŕtvych. Nie duchovne. Skutočne.
Ak si Boží Syn berie telo až k pravici Otca, potom kresťanstvo, ktoré ignoruje telo, je falošné. Ak Boh vstupuje do vody, potom duchovnosť, ktorá obchádza hmotu, je únikom, nie vierou.
Preto Cirkev žehná vodu. Nie ako dekoráciu. Ale ako vyhlásenie vojny duchovnému eskapizmu. Žehná veľa vody. Plytvá ňou. Kropí ňou steny, autá, ulice. Akoby chcela povedať: toto je Božie územie.
A nie je to symbol. Symboly len ukazujú. Tu sa deje niečo viac. Kristus v Jordáne neoznačil svet. On ho začal obnovovať.
Preto Teofánia nie je len o Bohu, ale o budúcnosti sveta. O tom, že hmota má osud. Že stvorenie nie je spotrebný materiál pred útekom do neba, ale partner na ceste k Bohu.
Cirkev to vie dávno. Preto žehná olej, chlieb, víno, telá mŕtvych, polia, domy. Preto Eucharistia nie je myšlienka, ale jedlo. Preto spása chutí, vonia a dotýka sa.
A preto je kresťanský život nebezpečný. Lebo ak Boh berie vážne hmotu, musíme ju brať vážne aj my. Nemôžeme sa tváriť, že ekológia je vedľajšia téma. Nemôžeme zneužívať svet a pritom sa modliť o nebo.
Nebeské kráľovstvo nie je alternatívna realita. Je to budúcnosť tejto.
A začína sa tam, kde sa prestaneme snažiť uniknúť zo sveta – a začneme ho prinášať Bohu.
Nie ako problém. Ale ako dar.
Boh nás neprišiel zachrániť pred stvorením. Prišiel nás zachrániť spolu s ním.
