Vojna Ruska proti Ukrajine sa nevedie len zbraňami, ale aj symbolmi, jazykom a náboženstvom. Mimoriadne dôležitú úlohu v nej zohráva Ruská pravoslávna cirkev, predovšetkým Moskovský patriarchát na čele s patriarchom Kirillom I. Moskva prezentuje cirkev ako „ochrankyňu tradície“, zatiaľ čo Kyjev ju vníma ako predĺženú ruku Kremľa, ktorá dáva imperiálnym cieľom náboženský obal.
Nedávna požiadavka prezidenta Vladimira Putina, aby bola na Ukrajine garantovaná ochrana proruského duchovenstva, ukazuje jasne: otázka cirkvi sa už dávno stala politickým bojiskom.
Putinova požiadavka: ochrana Ruskej pravoslávnej cirkvi
Po summite Donalda Trumpa a Vladimira Putina na Aljaške vyšlo najavo, že Kremeľ predložil Kyjevu dve požiadavky: ochranu Ruskej pravoslávnej cirkvi a znovuzavedenie ruštiny ako úradného jazyka. Obe témy sú pokračovaním dlhoročnej stratégie Moskvy. Už v roku 2014, keď Rusko anektovalo Krym a rozprúdilo vojnu v Donbase, bola otázka cirkvi jedným z ústredných bodov.
Ukrajinská pravoslávna cirkev (UPC), ktorá až do roku 2022 patrila pod Moskovský patriarchát, síce následne vyhlásila formálne oddelenie od Moskvy, v moskovských dokumentoch však dodnes figuruje ako súčasť patriarchátu. Preto ukrajinská vláda tejto nezávislosti nedôveruje. Viaceré vyšetrovania biskupov a kňazov UPC pre podozrenia zo zrady, špionáže a kolaborácie len potvrdili, že Moskva naďalej pôsobí v jej štruktúrach. Prezident Volodymyr Zelenskyj 2. júla 2025 prezidentským dekrétom odobral štátne občianstvo metropolitovi Onufrijovi, hlave UPC.
Rusko tento tlak využíva propagandisticky: v rokovaniach hovorí o údajnom „prenasledovaní kresťanov“ na Ukrajine, hoci na okupovaných územiach sú iné konfesie brutálne vytláčané či priamo zakazované.
Náboženstvo ako geopolitická zbraň
Teológovia a odborníci hovoria o systematickej „inštrumentalizácii náboženstva“. Ukrajinský pravoslávny kňaz a religionista Cyril Hovorun označuje Ruskú pravoslávnu cirkev za „zbraň Kremľa“. Podľa neho poskytuje ideologické ospravedlnenie vojny a imperialistické ciele oblieka do posvätnej rétoriky.
Patriarcha Kirill I. spolu s cirkevne prepojenou organizáciou „Svetová rada ruského ľudu“ označil ruskú agresiu za „svätú vojnu“ proti Západu. Tá má slúžiť na „obranu svätej Rusi“ – ideologickej konštrukcie, ktorá spája Rusov, Bielorusov a Ukrajincov do „jedného národa“. Tým sa popiera existencia samostatnej ukrajinskej identity.
Podľa teologičky Reginy Elsner z Münsteru je preto cirkevná otázka taká dôležitá – priamo podporuje Putinov hlavný cieľ: udržať Ukrajinu trvalo v ruskej sfére vplyvu.
Represie a „duchovná čistka“ na okupovaných územiach
Kým sa Moskva v zahraničí prezentuje ako obranca náboženskej slobody, realita na okupovaných územiach Ukrajiny vyzerá celkom inak. Podľa nezávislých médií je tam legálna prakticky už iba Ruská pravoslávna cirkev. Katolícke, gréckokatolícke a evanjelikálne spoločenstvá boli vyhnané alebo zakázané. Dvaja gréckokatolícki rehoľníci po takmer dvojročnom väznení hovorili o mučení.
Chrámové budovy sa habú a odovzdávajú Moskovskému patriarchátu. Podľa ukrajinského ministerstva zahraničných vecí bolo od začiatku invázie poškodených alebo zničených vyše 600 kostolov a najmenej 67 duchovných prišlo o život. Ukrajinská cirkevná rada preto hovorí o „duchovnej čistke“.
Táto dvojaká politika – potláčanie náboženskej rozmanitosti na okupovaných územiach a zároveň obviňovanie Ukrajiny z „prenasledovania kresťanov“ – je súčasťou hybridnej vojny Kremľa.
Medzinárodné dôsledky: izolácia Moskovského patriarchátu
Úzke prepojenie Moskovského patriarchátu s Kremľom má aj ekumenické následky. Teológ Reinhard Flogaus označil Ruskú pravoslávnu cirkev po tom, čo vyhlásila vojnu za „svätú“, za „ekumenicky definitívne diskvalifikovanú“. Objavujú sa aj návrhy na jej vylúčenie zo Svetovej rady cirkví.
Zároveň sa však Moskovský patriarchát snaží rozširovať svoj vplyv inde. V roku 2021 založil v Afrike vlastný exarchát s dvomi diecézami, 350 farnosťami v 32 krajinách a so zhruba 259 kňazmi, siedmimi diakonmi a troma rehoľnými komunitami. Rozvoj ruskej cirkvi na africkom kontinente má dva dôvody: geopolitický vplyv a reakciu na to, že alexandrijský patriarcha, ktorý vedie pravoslávnych v celej Afrike, uznal Ukrajinskú pravoslávnu cirkev napojenú na Konštantínopol. Moskva tak vedome vstupuje do konkurencie s tradičnými patriarchátmi. Kritici to vnímajú nielen ako náboženskú, ale aj geopolitickú expanziu – úzko previazanú s ruskými ekonomickými a vojenskými záujmami v Afrike.
Sloboda, identita a ukrajinský odpor
Pre Ukrajinu je náboženská otázka neoddeliteľne spojená s národnou identitou. Celoukrajinská rada cirkví a náboženských spoločností varuje, že mierové rokovania by mohli byť asymetrické – s povinnosťami pre Kyjev, ale bez záväzkov pre Moskvu. Pritom práve Rusko systematicky porušuje náboženskú slobodu.
Ukrajinská spoločnosť v tejto situácii prejavuje pozoruhodnú rozmanitosť a solidaritu. Pravoslávni, katolíci, židia, moslimovia a evanjelikáli stoja pri sebe ako nikdy predtým. „Máme požehnanie takej spolupráce, aká na Západe prakticky neexistuje,“ zdôrazňuje Cyril Hovorun.
Fakt je tento: Spor o Ruskú pravoslávnu cirkev je omnoho viac než otázka cirkevného práva. Ide o prejav mocenského boja o identitu, slobodu a suverenitu. Putinova požiadavka chrániť proruskú cirkev na Ukrajine nie je nábožensky motivovaná, ale je súčasťou hybridnej stratégie, ktorá má Ukrajinu trvalo pripútať k Rusku.
Ukrajina sa, naopak, snaží zachovať svoju náboženskú pestrosť a zároveň ochrániť národnú bezpečnosť. Je to ťažká, ale rozhodujúca rovnováha. Pretože v Putinovom svete „nesmie existovať vlastná ukrajinská identita“ – ani politická, ani náboženská. Odpor voči tejto anexii je preto bojom o dušu národa.
