Pred časom ma oslovila nádherná stať z Božieho slova. Je taká silná a utešujúca, že keď som ju čítal, pomyslel som si: Ak raz zomriem, prajem si, aby toto evanjelium zaznelo pri pohrebe.
Ježiš Kristus v ňom hovorí niečo nesmierne vzácne:
Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne. A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem, lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal. A vôľa toho, ktorý ma poslal, je, aby som nestratil nič z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň.“ (Jn 6,37-39)
Tieto slová nám prinášajú jasnú odpoveď na otázku, ktorú si mnohí kladieme – možno v starobe, možno uprostred zápasov: „Budem vôbec spasený? Dostanem sa do neba?“
Nie sme stratení – sme zverení.
Ježišova úloha je jasná: zachrániť všetkých. On neprišiel selektovať, ale zhromaždiť.
Áno, nie všetky cesty spásy sú rovnaké. Niekto ho stretne v srdci Cirkvi už ako dieťa. Iný až na sklonku života, keď sa po rokoch vráti domov. Ďalší možno prejde cez bolesť, pochybnosti, vzdor – a predsa sa stretne s milosrdným Kristom.
Ale práve v tom je krása evanjelia: Ježiš neprišiel súdiť, ale zachrániť. Nie je pastierom len tých, čo sa nestratia, ale predovšetkým tých, čo sa stratili.
To je nádej, ktorú si treba neustále pripomínať.
Vo svete, ktorý nás často oberá o nádej – chorobami, stratami, zlyhaniami –, je takéto slovo ako živá voda pre našu dušu i telo.
Nie je to lacná útecha. Je to realita Kristovej lásky. Boh nás zveril svojmu Synovi, aby nás priviedol späť.
Cesta nie je rovnaká, ale cieľ je jeden.
Každý z nás má inú cestu, veď to zažívame vo svojej každodennosti. Príbehy, situácie, pády, hriechy, ale aj opätovne vstávania sa od človeka k človekovi líšia, no Spasiteľ ostáva nemenný.
Drahý čitateľ, ak sa ti niekedy zdá, že sa na svojej ceste strácaš, spomeň si na tieto Ježišove slová. Nie si ten, kto nesie kríž sám. On ťa ako dobrý pastier nesie.
On ťa stráži, aby si sa nestratil. A ak si sa aj stratil, neúnavne ťa hľadá ako tú svoju vyvolenú ovečku.
