Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám. (Jn 16,12-15)
Boží svet by nebol Božím, ak by bol voľne dostupný. Hoci nemožno po ňom netúžiť. V každom sa občas rozochvieva pradávna nostalgia. Myseľ ho však nedokáže pochopiť ani zmysly uchopiť. Možno sa doň len ponoriť – ako nepatrný plavec do obrovského oceánu.
Keď bol Ježiš medzi učeníkmi, sprítomňoval im Otcovu lásku cez všetky prejavy svojho ľudského života. Vo chvíli rozlúčky im chcel dať ešte viac: priame spojenie s ním i s Otcom. Teda aby aj ich zaplavovala tá istá Otcova láska – oheň Ducha –, ktorá napĺňala jeho srdce. Duch Svätý dokáže nemožné: zbožstviť to, čo je ľudské!
„Kristus hľadá v mojej duši Otcovu vôľu; Otec v nej hľadá Synov obraz. Keď sa v nej obidvaja stretnú, je plná Ducha Svätého.“ (Hans Urs von Balthasar) Je to najväčší zázrak uprostred toľkých divov vesmíru. Denne bezprostredne na dosah ruky! A tak jednoducho, až ho prehliadame.
Hoci Duch vanie, kam chce, kedy chce a ako chce, najčastejšie „rešpektuje sám seba“. On, Duch tvorivý, stvoril aj zákonitosti duchovného rastu, s ktorými slobodne počíta (i keď ich občas aj slobodne obchádza). Duch Svätý je poslaný, aby nás vovádzal do plnosti Božieho života tým, že ju svojou prítomnosťou on prináša do nás, do najhlbšieho jadra, do srdca našej bytosti.
V krste aj vo sviatosti birmovania sme ho už prijali a je s nami neodlučiteľne spojený, podobne ako duša s telom. Ale ako sa telo môže stať väzením duše, ak jej bráni prejavovať sa a prestane byť jej nástrojom, aj kresťan sa môže stať väzením Ducha Svätého. A veru ním je a toľkokrát sa vo väzení našej slobody ani Duch nemôže slobodne prejaviť. Pre vlastné dobro by som ho mal oslobodzovať, aby on potom mohol oslobodiť a povzniesť mňa. Pričom Duch Svätý potrebuje skôr naše plachty než naše veslá.
Cirkev má dnes robiť presne to, čo Ježiš povedal na začiatku svojho verejného účinkovania: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným“ (Lk 4,18)
Kázať s pomazaním Ducha Svätého znamená odovzdávať spolu s myšlienkami a učením aj život a presvedčenie našej viery. Znamená to nespoliehať sa na „presvedčivé a múdre slová, ale na prejavy Ducha a jeho moci“ (1 Kor 2,4) Bez Ducha zostáva slovo neplodné ako semeno bez vody.
Ak Ježiš hovorí „zvonka“ a naše vnútro nie je v stave prijať jeho myšlienky, buď ho nechápeme, alebo odmietame. Duch, ak ho prijmeme, sa stáva súčasťou nášho vnútra, „duša našej duše“, a z vnútra nám pomáha prijať aj to, čo presahuje naše vnímanie, najmä tajomné náznaky Božej vôle, ktorým by sme inak vzdorovali a nechápali ich.
My sme ho už prijali krstom i sviatostnou birmovkou. On už v nás volá nevyjadriteľnými vzdychmi, volá Abba, oslavuje v nás Otca. Ale úzkostlivo volá aj po tom, aby sme sa my otvorili viac, aby mohol účinnejšie pôsobiť, aby sme preňho neboli väzením.
