Dávame a dávané oplácame už odnepamäti; a mnohí si to aj veľmi radi pamätáme.
V minulosti pri príležitosti osláv, svadby, krstu či päťdesiatky si rodiny v súlade s touto obyčajou dokonca vyrábali zoznamy darovaného zbožia.
Dôkladná evidencia príspevkov do domácnosti mala ďalšie pokolenia informovať, ktorá z tiet priniesla novú a ktorá len zánovnú porcelánovú súpravu. Alebo o tom, či krstný otec kúpil práčku alebo iba rádio. Takýto zoznam následne jasne určoval, koľko toho pri najbližšej príležitosti bolo treba tomu druhému vrátiť. Ani o chlp viac, ani o chlp menej.
S darmi a dobrami priam obchodujeme, nanešťastie, aj v oblasti vzťahov.
Bežne sa stáva, že sused vyčíta susedovi neochotu oplatiť pomoc, ktorú mu nedávno poskytol pri oprave auta či oraní záhrady. Ešte častejšie počujeme rodičov sťažovať sa na nedostatočný záujem zo strany svojich detí, ktorý vnímajú ako nespravodlivú odplatu za ich niekdajšiu starostlivosť.
Ale čo ak ten druhý – a nech sú dôvody, ktoré za tým stoja, akékoľvek – nie je schopný oplatiť to, čo mu dávame, a už vôbec nie v rovnakej miere? Ofučíme sa naňho alebo sa s ním rovno rozkmotríme na ďalších sto rokov?
Prv než sa necháme uniesť emóciami krivdy a hnevu, skúsme si položiť otázku, ako by sme dopadli my sami, keby sa cez optiku rovnice na nás pozeral náš nebeský Otec. Ako by sme reagovali, keby od nás Boh požadoval rovnocennú odplatu za úžasné dieťa alebo zdravie členov našej rodiny, či za šťastné manželstvo? Čo by sme Bohu za takéto skvelé dobrá boli schopní ponúknuť ako náležitú protihodnotu?
Našťastie, náš Boh nie je matematik, ekonóm ani exekútor. Boh Nezištnosť túži po jednom – po mojom a tvojom áno, ktoré bude počiatkom vzťahu s ním. A to nie pre jeho vlastné obohatenie, ale preto, aby on naďalej mohol obohacovať mňa a teba.
Nelogické? Úplne. Ale Láska – tá, ktorá pre druhého zabíja samu seba, je už raz taká. Nepochopiteľná. Presahujúca.
A čo s onými materiálnymi a vzťahovými dobrami, ktoré my „spravodliví“ ľudia chceme mať stoj čo stoj oplatené ešte tu na zemi?
Ako odpoveď na túto otázku mi dovoľte kúsok poézie s názvom „Daj!“ od Janky Juričkovej:
Keď si myslíš, že sa to už nestane, že láska utečie ako plaché lane…
Otvoríš dlane…
A máš v nich to, čo si dal, čo dáš. Rozdané mince naspäť dostávaš… rozmnožené.
