Ako mladorodič v časoch, keď po našom starostlivo zariadenom staromestskom byte pobehoval iba jeden malý narušiteľ, som potreboval preskúmať, čo to vlastne znamená byť otcom. V tých časoch sa na podlahe ešte nenachádzali nášľapné míny zamaskované ako lego hračky, nastražené presne do cesty, kade sa zúfalý muž snaží potme premiestniť svoje nekoordinované telo o pol tretej ráno na záchod… (Tá bolesť, keď sa hrana nevinného „dupláku“ dostane do kontaktu s bosou nohou!) S manželkou sme boli dvaja na jedného, respektíve na jednu. Dnes sme už v stopercentnom oslabení.
Ale vráťme sa späť k začiatkom. Mali sme veľa času a málo vedomostí o tom, ako byť dobrým rodičom, a tak som sa rozhodol preskúmať všetky možné knihy o výchove. Rád a návodov bolo toľko, koľko existuje detí, no vo všetkých sa opakovalo jedno heslo: „Bezpodmienečná láska.“ Vaše dieťa musí cítiť, že ho bezpodmienečne milujete. „Iba bezpodmienečná láska z vášho dieťaťa vytvorí plnohodnotne rozvinutú bytosť,“ zneli rady psychológov, výchovných poradcov či profesionálnych rodičov.
Keď je však človek k sebe poctivý, ťažko môže svojim skutkom pripísať tento odvážny atribút.
Kresťanská tradícia nás učí, že vrcholom viery je láska – agapé, nezištná a bezpodmienečná. Problém nastáva v praxi. Človek je tvor duchovne tvorivý, ale aj duchovne prefíkaný. Vieme si nasadiť masku svätosti a sami seba presvedčiť, že pod ňou nič iné nie je.
Prvé sebectvo je jednoduché: doprajem si koláč a poviem: „Sláva Bohu!“ Druhé je zradnejšie: upečiem koláč pre suseda a pri jeho úsmeve sa mi rozžiari srdce… no v duchu znie chlácholiaci hlas: „Predsa len nie som až taký márny kresťan.“
V evanjeliu Kristus hovorí: „Nech nevie tvoja ľavica, čo robí pravica.“ My však často dávame s pravicou a ľavicou si už zapisujeme, koľko sme obetovali.
Mučeníci? Ich krv bola svedectvom, áno – ale aj lístok do večného života. Obetovali sa, lebo chceli byť s Kristom. To je krásne, ale nie celkom „zadarmo“. Aj tu bola podmienka – hoci ušľachtilá.
A my rodičia? Radi hovoríme, že sa obetujeme bezvýhradne. Pravda však je, že málokto má deti len tak, „pre nič za nič“. Ak to nie je túžba po blízkosti, po pokračovaní, po niekom, kto nám raz podá pohár vody (a mobil, keď už nebudeme vládať vstať), tak je to naplnenie prirodzenej túžby zakódovanej hlboko v nás. Samozrejme, na tom nič nie je zlé, avšak chybou by bolo nazývať takúto lásku bezpodmienečnou.
Zdá sa, že neexistuje príklad bezpodmienečnej lásky. Ako ľudia sme odsúdení nedosiahnuť túto pre naše egoizmom pokrivené telá až príliš vysoko zdvihnutú latku. A ako rodičia nikdy nedokážeme naplniť nereálne rady výchovných koučov.
Až kým sa opäť neprihlási jeden bradatý chlapík z gréckeho monastiera. Svätý Porfýrios v tejto situácii, keď je človek odsúdený na nikdy nekončiace sebauspokojovanie, povedal:
„Koruna našej lásky k priateľom v sebe obsahuje cudzie telesá (počítanie, očakávanú odmenu, márnomyseľnosť, sentimentálnu slabosť, vášnivú náklonnosť), kým koruna našej lásky k nepriateľom je čistá.“
Vtedy mi to celé zapadlo. Nepriateľ je dar. Lebo iba pri ňom sa ukáže, či moja láska nesie korunu bez prímesí. Usmievať sa na priateľa, manželku či vlastné deti ešte nejako zvládnem – aspoň keď sú sýti a spia. Ale keď mi niekto vedome či nevedome ubližuje, tam sa ukáže, či vo mne prebýva skutočná agapé, alebo len snaha o dobrý pocit.
A tak sa stáva, že naše malé ratolesti – tie, ktoré mali byť objektom našej bezpodmienečnej lásky – sa vlastne stávajú najlepšími učiteľmi nepriateľskej lásky. Nie vtedy, keď nám recitujú básničku na Deň matiek, ale o tretej ráno, keď sa rozhodnú zorganizovať rockový koncert plaču priamo v našej spálni. Tam, v návale vyčerpania a bolesti z lego mín nastražených po chodbe, je najlepšia príležitosť cvičiť sa v čistej láske.
Ak by sme to vzali vážne, museli by sme si zo svojich detí spraviť malých nepriateľov – nie preto, že by sme ich nemali radi, ale preto, že práve tam sa rodí priestor pre nezištnosť. A nielen z detí. Aj z kňazov, ktorí kážu pridlhé homílie, zo spolufarníkov, čo nám večne sedia na „našej“ lavici, a vlastne zo všetkých blížnych, čo nám tak či onak lezú na nervy.
Možno je to práve tak: bezpodmienečná láska sa dá cvičiť len na nepriateľoch. A keďže sme obklopení rodinou, cirkevnou komunitou i susedmi, šťastie máme dvojnásobné – nepriateľov je všade dosť.
