Na svojom konte má už tri knihy. Prvá vyšla v roku 2006, druhá v roku 2011. Aby mohla vzniknúť tá tretia – najnovšia, ktorá vyšla v tomto roku –, precestovala vyše 4 000 kilometrov po celom Slovensku. A trvalo jej vyše roka, kým absolvovala všetky plánované i neplánované návštevy v rodinách. Na takmer 300 stranách sa delí o chvíle zo stretnutí s bývalými pacientmi a ich rodinami. Peggy Pažitná, autorka knihy, je nevšedná žena, katolíčka, ktorá nosí v duši slnko; a radosť z viery, ktorú vyznáva. Takúto bytosť niekedy stretnete iba raz za život!
Spoznala som ju len nedávno, pred sviatkom Všetkých svätých. Najprv som ju zazrela v kostole. Potom sme sa stretli cestou z obchodu a dali sa do reči. Priznávam, táto nesmierne činorodá zdravotná sestra mi tak trochu vyrazila dych. Keď som počúvala, čo všetko dosiaľ stihla v živote urobiť, a vnímala guráž tejto radostnej päťdesiatničky, povedala som si, že jej svedectvo treba dostať medzi ľudí.
Posúďte sami: Na detskej onkológii odslúžila približne 3 500 denných a 1 600 nočných služieb. S deťmi strávila dvadsať vianočných a veľkonočných sviatkov, desať silvestrovských nocí. Podala kvantum infúzií, antibiotík, chemoterapií, objala stovky detí, rozdala tisíce bozkov na ich hlavičky bez vlasov. Nakreslila mnoho srdiečok a zotrela more sĺz uboleným telíčkam. A mnohým vyčarila úsmev na tvári.
Hoci vlastné deti nemá, adoptovala si ich niekoľko na diaľku – z rôznych končín sveta. Jej nová knižka Deti môjho srdca – Stretnutia po rokoch je plná príbehov. Vznikla zo stretnutí s bývalými pacientmi a približuje ich súčasné životy aj spomienky na ťažké obdobia, no autorka Peggy ich ponúka ako posolstvo nádeje pre všetkých, ktorí sa boria s náročnými výzvami osudu. Zároveň v knihe pripomína najvýznamnejšie lekárske osobnosti, ktoré stáli pri zrode detskej onkológie v Bratislave, pričom sa vracia aj k úplným začiatkom jej fungovania. Približuje, ako sa v danej dobe pracovalo a ako sa oddelenie postupne modernizovalo.
Na prezentáciu knihy 12. októbra tohto roka sa jej podarilo zhromaždiť 455 ľudí (pozvaných detí s rodinami), čím si vyslúžila zápis do Knihy slovenských rekordov, o čom dostala aj certifikát. Ako tvrdí, nie je to pre slávu. Robí jej, skrátka, radosť, keď môže spájať ľudí a prinášať im radosť. Na stránkach spomínanej knihy necháva zaznieť mnoho cenných odkazov tých, ktorí sa pobili s ťažkým osudom. Napríklad bývalá pacientka Ivetka pripomína: „Ak človek dostane druhú šancu, teší sa z každého dňa.“ Alebo: „V čase písania tejto knižky je to skoro sedemnásť rokov, čo som sa znova narodila,“ vyznáva sa Henka.
Príbeh Vladky začína Peggy takto: „Stretnutie s Vladkou a jej rodinou bolo ďalšie zo vzácnych stretnutí: plné objatí, sĺz a emócií. Od jej prvej liečby ubehlo tridsaťjeden rokov. Vladka upiekla najlepší karamelový cheesecake, aký som kedy jedla, a popri tom spomíname aj s jej mamou na dávne chvíle. Vladka si z toho obdobia nepamätá nič. Mala len dvadsať mesiacov, keď ochorela. Jej mamina v nemocnici s ňou nemohla byť, pretože v tom čase to ešte nebolo povolené. A keď už bolo, narodilo sa jej tretie dieťa.“
Nezabudnuteľné „spovede“ pri lôžkach detí
Peggy Pažitná už desať rokov nepracuje na detskej onkológii, ale mnohé príbehy odtiaľ si nosí v sebe. Nikdy v nej nevyschnú. „Uvedomila som si, že pre písanie nie je podstatné, kde pracujem. Podstatné sú deti a spomienky, ktoré ostávajú v srdci po všetky dni.
Jedinečné deti, ktoré namiesto pokojného detstva prežívali boj o svoj život. Deti, ktoré spoznávali bolesť a utrpenie namiesto chvíľ s rovesníkmi v škôlke či v škole. Staršie deti museli čeliť obrovskému smútku, keď sa dozvedeli o priateľoch z oddelenia, ktorí neprežili,“ vyznáva sa Peggy Pažitná.
Na margo troch svojich kníh vysvetlila: „Knihy, ktoré som napísala, vznikali v rozmedzí dvadsiatich rokov. Bolo iné písať, keď som mala po tridsiatke, iné pomaly v štyridsiatke a iné teraz, v päťdesiatke. Jedno však bolo, je a ostane rovnaké. Láska. Láska, ktorá sa rokmi nezmenšila ani nestratila.
S deťmi som mala od začiatku svojský vzťah. Ku každému novému dieťaťu som prišla, podala mu ruku a predstavila sa s návrhom, že si budeme tykať. Mnohé z nich nemali s tykaním problém, najmä tie menšie.
Spomínam si na deti, ktoré na záchranu života potrebovali darcu kostnej drene. Dievčatko malo dvoch súrodencov a obaja boli akoby zázrakom vhodní darcovia. Ochotne chceli zachrániť svoju jedinú sestru. Žiaľ, približne mesiac pred plánovanou transplantáciou choroba znova prepukla a transplantácie sa už nedožila.
Spomínam si na jednu maminu, ktorá sedela pri postieľke svojho šesťročného dievčatka. Jeho život sa nezadržateľne blížil ku koncu. Na tento rozhovor s ňou nikdy nezabudnem. ‚Asi ma odsúdite,‘ začala v jedno poobedie. Vedela som, že ju niečo ťaží, tak som ju nechala rozprávať. ‚Moje prvé dievčatko bolo zdravé. Pri pôrode sa však sestričke vyšmyklo z rúk a neprežilo.‘ Oči sa mi zaliali slzami.
Matka sa zadívala na svoje dievčatko v postieľke a pokračovala: ‚V jeden deň som sa dozvedela dve správy. Jedna bola, že čakám ďalšie dieťa, a druhá, že moja dcéra zomiera. Ak by som si dieťa nechala, nemohla by som tu ostať pri mojej jedinej dcére. Bola som na interrupcii, a preto si myslím, že teraz ma odsúdite a už sa nebudete so mnou ani rozprávať.‘“
„Nie som tu na to, aby som vás súdila. Vždy sa s vami rada porozprávam.“ Objala som ju a odišla z izby s kopou ťažkých otázok v hlave, ktoré tu na zemi ostanú navždy nezodpovedané,“ vykresľuje Peggy ďalšie zo svojich príbehov zozbieraných v knihe.
V Spišskej Belej navštívila bývalú pacientku Nikolku, jej matku i dve deti a manžela. „Bola som prekvapená, čo všetko si Nikolka pamätala z čias svojej liečby. Počas celej liečby dostala desaťkrát chemoterapiu a po každej mala poškodenie pečene, vracanie, vysoké horúčky, opakované dreňové útlmy, stomatitídy.
4. júla 2001 bola prepustená do domácej liečby a už nikdy viac nebola hospitalizovaná pre onkologické ochorenie. Nikolka má dnes 32 rokov. Sedíme spolu v obývačke a spomíname aj s jej maminou, že mala v čase Nikolkinej liečby presne toľko isto rokov. Nikolkine dcéry sú vo veku jej súrodencov, ktorí v tom čase ostali doma s tatinom. A ďalšia zhoda náhod je tá, že som ich navštívila skoro na deň presne po 23 rokoch od začatia liečby.
Zaujíma ma, ako prijala skutočnosť, že prišla o ruku, aj ako zvládala obdobie, keď boli deti malinké. ‚Peggy, ja si vôbec neuvedomujem, že nemám ruku. Celé roky ju cítim, akoby som ju stále mala. Cítim dokonca aj prsty. To, že ju nemám, si uvedomujem, až keď sa pozriem do zrkadla…‘ Usmiala sa a šoférovala, akoby mala obe ruky,“ delí sa Peggy o ďalší príbeh.
Nech je oslávený Boh
Na detskej onkológii začala pracovať pred 31 rokmi a slúžila tam 21 rokov. Na koniec tejto misie, keď sa už cítila veľmi vyčerpaná a unavená, si spomína takto: „Pán Boh zasiahol v tej pravej chvíli. Ja sama som tomu nerozumela, prečo už nevládzem, prečo som nemohla spávať, hoci som túžila sa o deti naďalej starať. Spočiatku sa mi písalo ťažko o tom, že som mala tento problém, ale napokon som iba reálne ukázala na to, že takáto situácia môže prísť.
Prišiel čas ísť ďalej aj napriek neistote. Beriem to tak, že Boh ma posunul tam, kde ma chcel. V každom prípade, na veľa rokov sa oddelenie stalo mojím druhým domovom. Za celé tie roky som si prešla cestou, ktorá nesmierne obohatila môj život. Som vďačná Bohu za dar lásky od detí aj za lásku, ktorú som mohla deťom darovať.
Mnohí sa ma pýtajú, či verím v Boha po tom všetkom, čo som videla, zažila… Áno, verím. Verím, že sa stará o všetky deti, ktoré si k sebe povolal. Verím, že raz sa tam bude starať aj o mňa, aj o všetkých. Všetky moje spomienky sú v srdci mojím nebom – aj napriek jazvám, ktoré ostanú navždy. Píšem tieto knihy, aby sa nezabudlo na to, že nad všetkými a všetkým je Boh. Že iba láska, ktorú darujeme druhým, sa počíta tu aj tam, na druhom brehu. Píšem s nádejou pre všetky deti aj dospelých, ktorí sa liečia na zákerné ochorenie, že šanca na vyliečenie je vždy.“
V rozhlasovej relácii, ktorú sme nedávno nahrávali s Peggy o jej životnom príbehu a bohatých skúsenostiach, nezabudla dodať: „Som obyčajná sestrička, a keby som žila aj tisíc rokov, ešte vždy by to bolo málo na vďaku Bohu za všetko, čím ma požehnal a požehnáva. Nech je obdivovaný Boh, nie ja. Nerobím nič výnimočné, len premieňam šance, ktoré dostávam, na zmysluplné chvíle. Nech sú obdivované deti a ich rodičia, ako statočne niesli svoj kríž a s akou pokorou kráčajú ďalej.“
Aj keď sa jej dávna túžba po vlastných deťoch nenaplnila, prijala to ako Božiu vôľu pre svoj život. Dodala k tomu: „Mám však deti na zemi aj v nebi, a ako mi hovorieva moja mamina: ‚Kto nemá deti, má všetky deti.‘ A má pravdu…“
Dnes slúži v bratislavskej Nemocnici svätého Michala, a ako hovorí: „Som pol srdcom na zemi a pol srdcom v nebi! S deťmi, ktoré som stretla ako pacientov, stále duchovne žijem. Mnohé deti som odprevádzala na druhý breh počas 21 rokov služby bez toho, aby som užila čo i len jednu tabletku na upokojenie. Ale to nehovorí o mojej sile. Túžim po tom, aby cez to, o čom píšem, ľudia vnímali veľkosť Boha. Všetko vo svojom živote vnímam ako dar, nič pre mňa nie je samozrejmé.
Neraz som sa pristihla aj v nemocnici, kde pôsobím teraz, pri tom, že prídem k pacientovi a stisnem mu ruku. Pacienti to, našťastie, opätujú; bola som to totiž naučená aj pri deťoch. Raz dávnejšie mi jedna psychologička povedala, aby som nebozkávala onkologické deti na ich hlávky, že je to nehygienické. Odpovedala som jej, že pre mňa láska nie je nehygienická. Rada som ich stískala, objímala. Ale nielen ja. Spolu so sestričkami a lekármi sme tam boli jedna veľká rodina.“
V jednej veci s Peggy predsa nesúhlasím: Nie je „iba“ obyčajná zdravotná sestra. Je vzácna, veľmi vnímavá bytosť, ktorá tam, kde sa ocitne a slúži, zrkadlí dobrotu Boha. Je z kategórie ľudí, o ktorých platí, čo povedal Exupéryho Malý princ: „Dobre vidíme iba srdcom.“ Je nenápadnou staviteľkou katedrál bez tehál – medzi bolesťou a nádejou.
