Niekedy tak teologicky snívam. Napríklad, že súčasťou neba by mohla byť aj možnosť stretnúť sa a porozprávať sa s mimoriadnymi osobnosťami minulosti. V mojom zozname by v takom prípade bola dosť vysoko Madam Curie. Mária Curie-Sklodowska. Pôvodom Poľka, ktorá sa presadila vo Francúzsku. Cudzinka, a ešte k tomu žena v čisto mužskom svete fyziky a chémie.
Nepredstaviteľné, čo to musela byť za osobnosť. Získala dve Nobelove ceny, jednu za fyziku a druhú za chémiu. Ručne prebrala – či skôr rozdrvila, vyvarila, extrahovala, kryštalizovala a čo ja viem čo všetko ešte – asi sedem ton smolinca z jáchymovských baní. Tak získala desatinu gramu novoobjaveného prvku, ktorému dali s manželom Pierrom názov rádium. Trvalo jej to štyri roky.
Spomínala, že to boli najšťastnejšie štyri roky jej života… Po latinsky rádius znamená lúč, výberom tohto mena dali spolu s manželom aj označenie celému obrovskému vednému odvetviu, ktorého podstatou je rádioaktivita. Tak už len dostať sa mi do toho neba. (Myslím si, že obetavá Mária už len za to röntgenovanie zranených vojakov na fronte Veľkej vojny s nasadením vlastného života a zdravia tam už určite je.)
V roku 1898 ešte nemohol nikto z manželov Curieovcov vedieť, s čím sa to vlastne zahrávajú. A nevedeli to, žiaľ, ani iní ľudia. Keďže si Mária vo svojej genialite už vtedy všimla, že lúče vychádzajúce z rádia usmrcujú bunky vo svojom okolí, napadlo jej využitie rádia pri likvidácii zhubných nádorov. Testy boli úspešné a tak akosi nevdojak vzniklo „rádiové šialenstvo“, ako to neskôr označili dejiny.
Rádium sa začalo vo veľkom získavať a pridávať do čohokoľvek. Od rúžov na pery cez inú kozmetiku až po vlnu pre detské oblečenie. A, áno, prepytujem, vraj aj do kondómov. Pokrokovejší ľudia pili vodu obohatenú rádiom. Lebo rádium je vraj niečo, čo keď zabíja rakovinové bunky, musí byť zdraviu určite veľmi prospešné. A najmä tovar s rádiom šiel lepšie na odbyt. Prinášal peniaze.
Lenže potom sa objavila prvá desivá správa. Dievčatá, čo vo fabrikách maľovali ciferníky a ručičky hodiniek a občas si mimovoľne oblizovali štetčeky, aby boli pekne špicaté a mohli tak rádioluminiscenčnú farbu s prímesou rádia pekne natierať na drobné ciferníky, začali zomierať. Vo veľkom ich kosila rakovina úst, hrtana, jazyka, kostí sánky…
Súvis sa našiel, no trvalo ešte asi tridsať rokov, kým ten rádiový ošiaľ pominul. Čokoládu s prímesou rádia (Radium Schokolade) stiahli z predaja až v roku 1936… a až do roku 1963 ste si mohli kúpiť švajčiarske hodinky s rádioluminiscenčnými ručičkami a číslicami.
Pozor na rádioaktívny radón, ktorý dodnes vzniká v šuplíčkoch a krabičkách, kde ich majú zberatelia. Je pozoruhodné, že keď sa niečoho chytí marketing, ťažko sa to potom dáva do poriadku, aj keď sa ukáže, že pre ľudí je to škodlivé. Veľmi škodlivé.
Tak som sa potešil, že od Nového roku niektoré krajiny zákonom obmedzujú prístup detí do sociálnych sietí. Že ktosi začína vnímať, čo vlastne nám celý ten pretlak informácií robí so životom. Som z generácie, ktorej jedného konkrétneho dňa vstúpil do života internet. Mobilná komunikácia. Prenos dát. Nebolo to, a zrazu to prišlo. A upadli sme do istého druhu šialenstva.
Čakám, kedy sa objaví na trhu už aj sprchovacia hlavica s pripojením na wifi, aby nejaká aplikácia robila – vlastne ani neviem, čo by mala. A najmä načo. Hlavne len, aby čosi robila. Nejaké dáta aby chodili hore dole. Lebo to je dnes vari najdôležitejšie v živote človeka. Ten oblak dát, ktorý nás obklopuje, a keď sa pohybujeme, tak sa za našimi životmi ešte dlho vznáša a len veľmi pomaly sa usádza, ako zvírený prach za osamelým Indiánom cválajúcim vyprahnutou prériou na fľakatom mustangovi.
Buďme k sebe úprimní. Hodiny denne sa venujeme displejom a klávesniciam. Neuniká nám náhodou popri tom niečo dôležitejšie? Budeme žiť radikálne o toľko dlhšie, aby sme popri venovaniu sa virtuálnemu svetu stihli aj tie iné, dôležité veci reálneho sveta?
Naučiť sa milovať, mať kvalitné vzťahy vybudované spoločnými dobrodružstvami a najmä spolu stráveným časom. Vytvárať stabilné páry, schopnosť prijať a vychovať dieťa. Rodiny. Manuálne pracovať a niečo aj reálne budovať a zveľaďovať. Mať v sebe aj duchovný rozmer. Súcit, empatiu. Obetavosť. Nasadenie a vášeň pre dobro… Všímať si krásu stvorenstva, aby sme aj cez ňu uvažovali o Stvoriteľovi.
Lebo zatiaľ nás to zvádza len k zbožstvovaniu si majiteľov aplikácií a výrobcov počítačových alebo iných chytrých zariadení aj s ich armádami novodobých kňazov – programátorov.
Fascinujú nás sociopatické osobnosti s veľkým mediálnym vplyvom. Dávame im ochotne do rúk obrovskú moc a ani netušíme, čo tým robíme. V prípade politikov sa to týka až charakteru civilizácie. Do akého sveta vlastne prichádzajú dnešné deti? Nie je pre ne až príliš mätúci? A možno niekedy až priam toxický?
Rádioaktivita je super. Vďaka nej máme dostatok elektrickej energie, liečime a diagnostikujeme pacientov. Ale prísne si ju strážime. Lebo už vieme, čo je vlastne zač, ako vie ubližovať, ak sa na ňu nedá pozor. Vie život na zemi dokonca aj zničiť. Ale naučili sme sa s ňou žiť. Má pomerne silný náhubok.
Teraz je čas pozrieť sa na zúbky tým polovodičom. V prvom rade si musíme ako jednotlivci asi prísne povedať, odkiaľ a až kam si ich v živote pustíme. V spoločnosti, ale aj v životoch našich detí. Preto sa teším sa, že sú tu už prvé lastovičky…
