Večný, všemohúci Boh v tele smrteľného človeka? Hoci táto predstava mnohých priťahuje, napokon je pre nich prisilnou šálkou kávy. Preto si ju mnohí chceli oslabiť. Známym pokusom je arianizmus, heréza, ktorej povedal jasné NIE Prvý nicejský koncil v roku 325. Napriek tomu sa neustále vracia a pokúša v moderných šatách.
Gréckokatolíkom to každoročne pripomína 7. nedeľa po Pasche, ktorá je venovaná práve pamiatke otcov Prvého všeobecného snemu.
O čo teda v arianizme ide? Pôvodne je to vlastne učenie alexandrijského kňaza Ária (256 – 336). Podľa legendy sa počas koncilu svätý Mikuláš tak rozhneval na Áriove slová, že mu vylepil facku. To už bolo podľa cisára Konštantína priveľa, a tak dal Mikuláša uväzniť. Biskupské rúcho mu odobrali a stráže mu v žalári dokonca spálili jeho bohatú bradu.
V noci však Mikulášovi vo sne podali evanjelium ako znak učenia Cirkvi a štólu ako znak kňazstva. A keď ráno, stále špinavý, v jednoduchých šatách a s ohorenou bradou slúžil svätú liturgiu, zjavili sa mu Kristus a Panna Mária. Slávnostne mu obliekli biskupské rúcho a brada mu zázračne dorástla.
Vidíme teda, že dobre mierená a odôvodnená facka môže byť niekedy v súlade s vôľou Pána i svätej Matky Božej. A nemali by sme zabúdať: legenda netvrdí, že sa to naozaj stalo alebo nestalo – len hovorí, že to stojí za prečítanie (lat. „legenda“ znamená „to, čo má byť čítané“).
Ale prečo vlastne Árius schytal od svätého Mikuláša túto „svätú“ facku? Išlo o zásadnú otázku: Kto je vlastne Ježiš Kristus ako Boží Syn? Je rovný Otcovi – alebo je niečím menším? V tejto zdanlivej „drobnosti“ sa rozhodoval celý príbeh spásy.
Árius – a v tom spočíva jeho nebezpečenstvo – ponúkal veľmi logické, elegantné a zdanlivo rozumné vysvetlenie. Syn podľa neho nie je rovnakého bytia s Otcom, teda nie je Bohom. Inak by to vraj ohrozilo monoteizmus. Árius tvrdil, že Syn je len najvyšším a jedinečným Božím stvorením. Dokonca vraj bola doba, keď Logos, teda Syn, ešte neexistoval, a Boh ho musel najprv stvoriť ako podriadenú bytosť.
Áriovo učenie, filozoficky a biblicky veľmi šikovne podložené, vytváralo „protitrojičnú“ teológiu. Tým všakmtakmer nebadane zbavovalo vtelenie Ježiša Krista jeho sily: všetko pekne oddelené, Boh ostáva Bohom, stvorenie stvorením – nič sa „nemieša“. A práve preto politicky mocní často inklinovali k arianizmu: pravý Boh, ktorý sa stal človekom, totiž ruší ich pohodlné poriadky.
Arianizmus, naopak, všetko pekne „uprace“. Neprichádza ako nejaký výplod bláznov alebo zlosynov, ale ako múdra, zbožná a zrozumiteľná odpoveď. A to je dôvod, prečo by nás mal znepokojovať aj dnes. Koľko vecí sa nám dnes ponúka ako zdravé, rozumné a moderné, a pritom to nie je nič iné ako staré herézy z prvých storočí kresťanstva – len v novom šate. Chesterton to vyjadril trefne: Väčšina „nových“ myšlienok je len starým omylom v modernom kabáte.
V búrke relativizmu a chaosu Cirkev preto postavila pilier viery, ktorý stojí dodnes. Slová, ktoré zazneli vtedy na koncile, recitujeme aj v 21. storočí vo Vyznaní viery – doplnenom na Konštantínopolskom koncile v roku 381.
Facka svätého Mikuláša možno je iba legendou. No tá, ktorú uštedrili otcovia koncilu heréze, je historickou skutočnosťou. A jej ozvena k nám dolieha aj dnes. Jej hlavným poslaním však nie je trestať a mstiť sa, ale prebudiť nás do oslobodzujúcej reality s Bohom, ktorý sa pre nás stal kvôli nám skutočným človekom.
