Každý z nás si v živote prechádza obdobiami, keď skúša a overuje, či Božie slovo naozaj funguje. Ako malý chlapec som mal podobné skúsenosti – fascinovalo ma, čo som počúval na svätej liturgii, v evanjeliu alebo na hodinách náboženstva. Jedným z veršov, ktoré som sa snažil „verifikovať“, bol práve tento:
„Keď niekto povie tomuto vrchu: ‚Zdvihni sa a hoď sa do mora,‘ a vo svojom srdci nezapochybuje, ale uverí, že sa stane, čo povedal, stane sa mu to.“ (Mk 11,23)
Pamätám si, ako som raz s otcom zbieral huby v lese. Ukázal mi na jeden z vrchov. Čierna hora. V tej chvíli mi napadlo Božie slovo a s detskou vierou som sa pomodlil, aby sa tá hora presunula. Čo myslíte, presunula sa? Nie.
Môžeme si teda položiť otázku: Funguje vôbec Božie slovo?
Možno sa hora fyzicky nepohla, ale Boh nás pozýva, aby sme aj napriek tomu vkladali vieru do jeho slov. Aby sme sa nevzdávali, aj keď sa zdá, že to, čo robíme, je v očiach sveta nelogické. Možno sú v našich životoch iné hory – choroby, neprekonateľné problémy, ťažké závislosti či situácie, ktoré roky ostávajú bez riešenia.
Prečo sa však bojíme hovoriť k svojim horám? Možno preto, že sa obávame, že budeme vyzerať naivne, či dokonca bláznivo. Keď dieťa verí v zázraky, dospelí sa naňho usmejú. Keď však dospelý preukáže takú istú „detskú“ vieru, svet ho považuje za nerozumného či blázna.
A predsa presne k tomu nás Boh pozýva: Byť bláznami pre svet, ale múdrymi pre Neho. Nehanbiť sa za vieru, ktorá hýbe horami. Nebáť sa stáť pevne v dôvere, že Boh koná, aj keď nevidíme okamžité výsledky.
Možno cieľom predmetného verša nebolo „odbúrať” horu. Možno cieľom bolo odbúrať strach a nanovo prebudiť dôveru dieťaťa.