Mužská viera je uvedomenie si Krista v sebe. Ježišove slová o jednote a prosba za ňu sú dôležitým plánom práce. Kvalitou vzťahu, výsledkom Božieho chcenia a (až potom) nášho úsilia je vnútorná jednota. Slová evanjelia mal dobre premeditované aj svätý Augustín, keď povedal a napísal známu vetu: „Pre seba si nás stvoril, Bože, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“
V prípade, že otec zomrel, odišiel či nestará sa, lebo nedospel a/alebo pred sebadarovaním zvíťazilo jeho sebectvo, v srdci syna je prázdno. Ťažko sa mu vníma, hľadá jednota s Otcom (s veľkým O), pokiaľ ju so svojím pozemským otcom nemohol zažiť. Nevie si ju predstaviť. Neverí si. No po jeho prijatí a priazni túži. To, že napriek svojej neistote je dôležitý, vzácny, potrebný a že aj on má veľa darov, ktoré môžu slúžiť jemu samému aj druhým, vníma len hmlisto a pochybuje o nich.
Prvou tehličkou obranného múru syna by mohla byť otázka: Keď bol tvoj otec v tvojom mladíckom veku, čo mal rád? Aké mal plány a túžby, ktoré sa mu nikdy nesplnili?
Na scénu by mali aktívne nastúpiť dedovia, krstní a birmovní otcovia, učitelia, katechéti, kapláni, saleziáni, tréneri… Lebo muž potrebuje tri veci: modlitbu, prácu a vzor. Syn má preto túžbu napodobňovať a hľadať si vzor.
Belgický kresťanský spisovateľ Louis Évely napísal: „Neodmysliteľnou súčasťou života mladých chlapcov je hľadanie muža, ktorý niečo dokázal. Pred vstupom do dospelosti potrebujú zásobovať svoju fantáziu bohatými obrazmi, v ktorých by našli silu postaviť sa zoči-voči všetkému tomu, čo ich v živote stretne. Preto s veľkým záujmom vnímajú a napodobňujú príbehy vzorového muža – hrdinu. Tento hrdina potom zostáva prítomný v ich vnútornom svete aj počas ich ďalšieho života a predstavuje v ňom určitú orientáciu.“
Prvou a východiskovou predlohou je teda otec. „Nepoznal som žiadne dieťa, ktoré by sa nebolo chcelo podobať svojmu otcovi alebo svojej matke, ale málokedy som poznal dieťa, ktoré by to priznalo,“ pokračuje Évely.
Význam otca je vzhľadom na pohlavie a vek detí diferencovaný. Všeobecne sa usudzuje, že u chlapcov je o niečo závažnejší než u dievčat. Pre syna je otec vzorom, ktorý napodobňuje, modelom, od ktorého preberá akýkoľvek vzťah k svetu. „Najlepšou motiváciou v disciplíne je pre dieťa práve disciplína, ktorú žije jeho otec,“ tvrdí poľský jezuita Józef Augustyn.
A potom… Krokom k novej forme jednoty otca a syna je odpustenie. Ľahko sa to hovorí, ťažšie žije. Pravdou však opäť zostáva tajomná jednota: odpustenie otcovi je cesta k Otcovi.
